Zastav sa a neprežiješ

Už pár dní som mal v pláne zablogovať, ale nejako mi to stále nevychádzalo. Teraz, o 2:43 ráno miestneho času som sa konečne odhodlal. Písať udalosti posledných dní by bolo zbytočne obšírne a radšej vás tým budem nudiť o týždeň osobne:). Preto dnes len o dnešnom dni.

Samozrejmé raňajky, na ktoré míňam majetok, cereálie s ovosom a mandľami (tento týždeň) spolu so zeleným čajom s brusnicami odštartovali môj deň. Šiel som na poslednú prednášku tohto roku (that's right, baby!!) a vlastne aj tohto semestra. Na konci som sa dozvedel výsledky z mojich dvoch assignmentov, esejí z Trendov v spoločnosti. Ak ma klikáte na Facebooku, tak už viete, že som dostal 71 a 72 percent, najlepší a tretí najlepší výsledok z ročníka (odhadujem aspoň dvesto ľudí). Kto by si chcel rypnúť prečo nemám nad 90 percent, tak tu platí, že 7O+ je výborné Áčko s tým, že prekročiť 80% je v podstate nemožné;) Kurna, taaaak ma to potešilo! Neveril som vlastným očiam a hľadal som niekde zradu.. Keďže som ale žiadnu nenašiel, natešený som volal domov mame pochváliť sa (nevravte, že nerobievate niečo podobné).

Z knižnice som si vzal Advertising Now! Online, hrubočiznú knihu s jasnou témou. Mňam čítanie do metra;)

Pri dverách domu ma čakal balíček z Amazonu (Matúš riešil tohtoročné nákupy cez internet a za sedem minút mal pokoj) a mesačný výpis z účtu, ktorý ma tentokrát neuviedol do depresie, keďže som mal stále pridobrú náladu. Zuzkin oznam, že ma príde počkať na letisko a jej skvelá správa, že príde aj s Luckou, ani nemohla prísť viac vhod! Už sa na vám veľmi teším baby!

Samozrejme sa potom ponáhľam na vlak do práce do centra medzinárodného mraveniska, priamo k Temži, kde som si odmakal deväť hodín. Ale akých! Prekrásny historický priestor, komorná vianočná párty pre sto ľudí (áno, to je komorná večera, desať stolov. Veľká party je sedemsto ľudí. No ani to nie je tak veľa ako sa zdá.) a absolútna pohoda. Počas prestávky sme si pekne naložili taniere a ako správny ja, skončilo v mojom žalúdku zo päť pečených kuracích stehien (tá časť ´bližšie k telu´ hh), doplnené kilom zeleniny, zemiakovej kaše a pečených zemiakov. Potom ešte tanier ovocia, káva, čokoládové bonbóny a zmrzlina. Až sa mi zahmlievalo pred očami od trávenia. To je pocit!

O jednej v noci sme s chalanmi rozmlátili obrovskú ľadovú sochu hviezdy na podstavci, ktorá bola dekoráciou na párty. Pekne sme ju vytiahli von a naložili do nej jak sa patrí. Skúste niekedy rozmlátiť ľadovú sochu, je to skvelý rockerský pocit!

O pol druhej som nasadol do taxíka a odfrčal domov, kde som bol za rekordnú pol hodinu. Londýn je maličký, keď cestujete v noci autom. Dajú sa vidieť prázdne ulice.

No a teraz som tu, dopisujem post, je štvrť na štyri ráno a líham si na osem hodín do postele, pretože zajtra treba zase robiť do školy, skočiť do sprchy a potom na deväť hodín do práce. V piatok a sobotu pôjdem mimo Londýn - do Mercedes Benz World. Pravdepodobne nejaký superluxusný showroom. Necháme sa prekvapiť. Dobrú noc, miláčikovia!


PS. Prikladám fotku tej venue, nechutne ukradnutú z internetu. Vyzeralo to tam ešte lepšie, keďže vonku bola tma a na stoloch horeli v majestátnych stojanoch sviečky:)

Just a tiny shortcut

Once again vo vlaku.

Mnohým ľuďom je už dlhší čas smutno za mojimi úžasnými blogpostmi takže sa posnažím uhasiť ich smäd po poznaní..

Čo sa deje? Klasicky nič špeciálne.. Lucka sa učí anatómiu, kreslí do omaľovánok, nerví nad latinčinou. Pribudlo mi autorstvo dvoch semestrálych prác – z biológie a biofyziky. Tituly, ktoré obohatia každého zanieteného čitateľa dostali názvy „Výskyt pôdneho radónu a jeho vplyv na ľudský organizmus“ a „Vírus hepaitídy B“.

Na univerzitnej pôde LFUK sa udialo zopár emotívnych otrasov, interne nazývaných zápis termínu skúšky. Predstavte si, ako sa cca 200 medikov doslova bije o zošit (!!!) aby si mohli zapísať skúšku... ok, UK je podľa nejakého prieskumu tzv. excelenná univerzita a s týmto titulom manipuluje v takom množstve, že v porovnaní s reálnou situáciou na škole je to viac ako absurdné, takže prečo nemáme elektronický zápis na skúšku? Lebo... lebo medveď.

Keď vynechám ďalšie študijné detaily a zabudnem sa pochváliť že som dosiahla 100% z latinčiny :P, tak mi neostáva veľa informácií. Súkromný život sa mi nechce rozvíjať, pre nedostatok entuziazmu a času... a vôbec, včera som skonšatovala, že chalani v Mlynskej sú PREVAŽNE strašne čudní (ale verím vo výskyt svetlých výnimiek) a nemá zmysel mrhať psychickou energiou na podivínov, keď človek má veľmi veľa akademických povinnosí, kde tú energiu môže efektívnejšie využiť. A navyše, aby nejaký mladý muž dokázal so mnou držať krok, musí byť vybavený veľmi špecifickým genfondom, ktorý sa samozrejme aj fenotypovo manifestuje.. :D ok, zmeňme tému :D

V Bratislave sú Vianočné trhy. Fakt, že sú blízko fakulty, majú tam excelentné pečené zemiaky, turecký med a perníčky je viac ako pozitívny. Ale stále im chýba sneh a taká ozajstná vianočná atmosféra. Mohla by som si kúpiť pol kila turecého medu, vypočuť dvesto kolied, ale stále by mi to z hlavy nevymazalo taký maličký stres, ktorý tam stále je.

Teším sa na naše triedne stretnutie v decembri :) Niektoré ksichty som nevidela vážne dlho a ja som samozrejme nenormálne opeknela tak budete šokovaní :D

S čerstvejšími informáciami prídem možno čoskoro.. a možno až osobne :) You never know...

Potrebujem oddych

Dnes to so mnou už bolo zlé. Včera som si nepozrel rozvrh a tak som bol dnes o hodinu skôr v škole. Podarilo sa mi odovzdať dve eseje (dokopy tvoria tretinu výslednej známky), to bol vrchol dnešného dňa. Radosť trvala asi štyri sekundy.
Na ceste domov som sa prebudil z driemania v autobuse a stal sa svedkom bitky, priamo z exkluzívneho miesta v autobuse v upper decku s kvalitným výhľadom. O pár minút som zistil, že nech sa už stalo čokoľvek, na ulici sa bil šofér autobusu v ktorom som sedel s nejakým smradom. Kopa chlapov ich od seba trhala, tiekla aj krv, dav ľudí, no so mnou to nepohlo. Vystúpil som a odkráčal si počkať na iný spoj.
Doma som začal rátať ako ušetriť, keďže aj pri dobrej viere som o dva týždne na mizine (skúšam s tým niečo spraviť). Vyšlo mi to len na redukciu jedla, teda lepšie povedané jeho pestrosti. Už teraz nemám nič sladké a najneskôr do nedele nebudem mať nič. Zase do obchodu. (O pár týždňov mám dostať príspevok na živobytie, keďže som si bral student loan, ale stále nič neprichádza.)
No a práve pred chvíľou som sa pristihol pri tom ako uvažujem o tom, čo by som robil, keby vyhorel dom v ktorom bývam. Za predpokladu, že by som vyviazol živý. To, že ma tu nasiera Excel (akákoľvek verzia) práve vtedy, keď to fakt nepotrebujem sa ani neoplatí zmieňovať.

No čo, aspoň že nehlásia dážď.

upcoming event

... powered by BSM, LF UK a FA STU

bonus numero 1: mame aj titulny hip hop track :D na poziadanie poslem, pustam si to asi miliontykrat :D

bonus numero 2: brakdanceri su z KREMNICE :D :D

V krátkosti...

Dnes len veľmi stručne a jasne :)
Celý týždeň som zasvätila akademickým povinnostiam, latinčine a anatómii. Objavila som skvelé sójové mlieko, ktoré musí aj tých najzarytejších priaznivcov živočíšnych proteínov presvedčiť ku konzumácii rastlinných bioproduktov.
Včera večer som v Prime (podnik, ktorý mi až nostalgicky pripomína Maják) s Luckou P. dohodla skvelú akciu na utorkový večer. Pracovný názov je Stretávka tohtoročných maturantov z Gymnázia Partizánske, ktorí študujú / pracujú v Bratislave. Totiž, zistili sme, že je nás tam neskutočne veľa ale vídame sa stále len tí istí a o ostatných nemáme prakticky nijaké info. A to sa snáď zmení. Nakoľko to organizačne zastrešujú dve Lucie, budúcnosť spomínanej udalosti je diskutabilná, ale veď koniec koncov – čas ukáže :)
A mimochodom, pri Inchebe je lunapark, tak sa medici chystajú okrášliť ho svojou prítomnosťou.
Čo z toho vyplýva pre vás, drahí priatelia? Držte nám palce na pondelkových zápočtovkách, doprajte nášmu stretávkovému eventu veľa zdaru a dúfajte, že na kolotočoch nám nebude veľmi zle. A ja vám za odmenu prajem pekný týždeň.

Halloween

Piatok. Počas nudného IT cvičenia na seminári som bol pozvaný na Halloween party. Kamarátka Ramona ju organizovala doma s kamarátmi a moje váhanie prebila informáciou o pripravovanom punči. Dostal som dokonca nakreslenú mapu ako sa na miesto konania dostať, čím mi došli potencionálne výhovorky.
Hneď pri príchode mi vrazil niekto do ruky punč a začal som sa zoznamovať s duchom, elfom, mŕtvou čašníčkou, neskôr slaninou, volským okom, Jokerom a kopou ďalších. Púšťali sme Arcade Fire z MacBooku, tancovali a pili. Neskôr ma niekto odchytil, že podľa nemeckej tradície (väčšina obyvateľov domu bola tejto národnosti) musím skúsiť... vodku so šumienkou. Postup je nasledovný: nasypať šumienku do úst, kopnúť k nej panáka vodky, poriadne zatriasť hlavou a prehltnúť. Čakal som chuťové odflashovanie, miesto toho to malo len nepríjemne sladkú chuť. Vidieť moju tvár v kŕči sa teda nepodarilo.
Čo sa ale podarilo bol make-up, ktorý som musel podstúpiť, keďže som nemal masku. Biela farba spolu s čiernou a umelá krv dokážu narobiť divy aj s takým xichtom ako je ten môj. Evidencia na Facebooku.
Párty potom začala riadne fičať. Rád by som vám ju popísal, ale to by som najskôr musel sám vedieť ako to presne bolo:) Nech je ako chce, ráno som sa zobudil v cudzom oblečení na cudzom gauči. Keď som otvoril oči, zistil som, že sa nachádzam vedľa Umy Thurman z Pulp Fiction. Druhé prekvapenie bolo, že modrovlasá elfka je v skutočnosti blond. Svorne sme si dali Nurofen a pohár vody, typické párty raňajky. Prekvapujúce bolo, že ma nerezali oči, keďže som spal so šošovkami (vytiahol som si ich až večer, po viac ako 40 hodinách).
Absolútne lepkavá dlážka bola znakom dobrej párty. Okrem skla, cigariet a bordelu sme na nej našli aj prsty, oči a pavúky. Mňam. Utierať ju bolo fuj.

Na raňajky sme sa vyšuchtali von. Chceli sme ísť do Globe, ale stojac pred ním sme zistili, že vyhorel dva dni dozadu. Pohľad na vyhorený podnik bol celkom zaujímavý. Zaparkovali sme teda do maličkej kaviarne, ako vystrihnutej zo začiatku minulého storočia. Staručké telefóny, gramofón, swing a jazz, obsluha v dobových šatách. A tá najlepšia káva a jedlo aké sa dá v sobotu ráno (o druhej poobede) zohnať.
Potom sme sa odšuchtali naspäť domov, pozerali výborne zlý film zo zlatých 80s a zlé zlé zlé francúzske Bratstvo vlka. Po večery sme sa vyhrabali znova von. Osadenstvo domu do pubu a ja konečne domov. Konečne. Doma som nespal od štvrtku, vlastne štyri dni.

Zajtra nemám prednášku ani seminár, takže pravdepodobne ostávam doma. Dokonca mi prišli výplaty, takže už je isté, že v novembri neskrachujem;) A možno dostanem príspevok na životné náklady:) V každom prípade som už o šesť týždňov doma a aktuálne sa mám moc dobre.

...pomôžte zachrániť PéKáOóó!!!

27. október 2008, Schtoorack :P

Hi, have you met Lucia?? Včera došla na intrák o 20:00 a už o 20:01 sedela na posteli s biofyzikou. Potom ju nevernícky vymenila za latinu a s príchodom polnoci sa na oboje vykašlala... Utekala do sprchy a vtom si uvedomila, že ona predsa nevie dokopy nič z anatky! 00:20 bol medzičas, keď sa s mokrými (ale bohovsky voňavými!!!) vlasmi vtrepala do postele. Budík nastavila na 3:00 a nejakým zázrakom presne vtedy vstala a bola spôsobilá učiť sa ossa et ligamenta membri inferioris. Od 7:30 do 17:05 trčala v škole, vzdelávala sa a stresovala, keďže na každom cviku avizovali v dohľadnom termíne písomku. A písala som už, že z latiny má celý náš krúžok (a aj niektorí farmári) predtermín??
Po strastiplnej ceste (thx to Bratislavský dopravný podnik) o 17:50 otvorila dvere na izbe, fajne ponadávala na vzdelávací systém, zjedla raňajky + desiatu + obed + olovrant + večeru v jednom, čo spočívalo z kocky čokolády, Bebe dobré ráno a kúsku studeného kuraťa.
Ešte stále sedí na posteli a aj napriek trom hodinám spánku stíha, zvláda a chce popracovať na svojom štúdiu. No nie je to skvelá baba??

... later that night
Táto škola deformuje moju osobnosť.. práve som sa vrátila zo sprchy a pripadám si strašne vadná. Totiž, ako som tak riešila moje šampóniky, géliky, mliečka a olejčeky, padol mi zrak na nápis „Rasiergel mit Aloe vera und Vitamin E“. Nič čudné, všakže? Ibaže ja som priamo tam, pod horúcou vodou s Gliss Kurom na hlave, začala skloňovať slovo Aloe vera, Aloes verae... (heh, 1. deklinácia, grécka výnimka).
Aj vy ste takí zhrození? Lebo ja úprimne som. A veľmi. Radšej idem spať, zhasínam, vypínam a resetujem. Zajtra ma čakajú imatrikulácie, dostanem index a budem de jure medička. Meeting point – Aula UK, Šafko.

28. október 2008, Schtoorack

Vaša magnificencia, vážené spektability, vážené honorability!
Medici majú za sebou zdarne imatrikulácie. Spočiatku to vyzeralo tak, že niektorí jedinci sa včas nedostanú na miesto určenia, lebo električky z Lafranconi kapacitne nezvládali tie kvantá ľudí.. ale potlačili sme sa. Nič netradičné.
Treba povedať, že budova UK na Šafku vyzerá ako palác. Vidno, že právnikov vychovávajú k luxusu (aby potom pýtali veľa peňazí od plebsu). Ale na druhej strane, mali tam strašný smrad. Predstavte si 400 mladých, nádejných a perspektívnych ľudí - slečny v šatách, trochu lepšie namaľované ako zvyčajne, mladí muži s kravatami na krku, ako medzi stenami obloženými mramorom čuchajú odporný kapustovo – cesnakový zápach. A že vraj slávnostná atmosféra... kentus to bol!!!
Príhovor rektora rozhodne nebol patetický. I keď spočiatku začal rozpitvávať históriu univerzity a fakulty, na záver zaperlil, že vraj nevieme stáť počas štátnej hymny a že v niektorých prípadoch to vyzeralo tak, ako keby sa niekto snažil o pokutový kop. Haha, ale nesmiali sme sa.
Celý akt imatrikulácie spočíval v tom, že študent po prečítaní svojho mena vyšiel po schodíkoch, dvoma prstami sa dotkol takej striebornej palice (symbol fakulty??), potom podal ruku dekanovi, vzal si od neho imatrikulačnú listinu, uklonil sa rektorovi a vrátil sa na svoje miesto. Toto sa zopakovalo 400krát, zaspievali sme Gaudeamus igitur (podaktorí), jadro krúžku 21 a 22 sa stihlo odfotiť a šlo sa domov.
Moja maličkosť sa ešte vybrala do Auparku, dúfala že stretne Zuzku, ale nakoniec sama pendlovala medzi H&M a C&A. Na záver si v Bepone konečne kúpila pančuchy na dlhé nohy (sounds good :-P) a cestovala na Mlyny. A to všetko v „malých čiernych“, lebo aj štýl treba.
Už druhý deň tu beží taká podivná akcia.. Štyri baby v tričkách T-mobile rozdávajú letáčiky, lákajú na party do Clubu 39, ponúkajú dajaké výhry a sú dosť čudné. Ale pekné. Chlapcom sa vraj páčia. Čo už, sex sells.

31. október 2008, vlak

Na intráku je sranda. Pokiaľ však máte na balkóne rodinu holúbkov, smiech vás prejde pomerne rýchlo a ešte rýchlejšie, keď sa jeden z nich rozhodne vykonať svoje živočíšne potreby na váš toastovač. Simonka našla jedného ochotného mladého muža, ktorý prisľúbil, že len čo sa tie zvery naučia lietať tak príde a očistí všetok ten humus čo po nich ostal. Hrdinom ho nazývam.
Včera na mňa padla polička, ktorá obsahovala: veľký zakladač s poznámkami, vypracované otázky na skúšku z biofyziky, Anatómiu 1 od Mráza, Topografický atlas od Yokoshiho, dvdčka, ročenku a ešte nejaké drobnosti... dokopy tak 7 kíl študijného aj neštudijného materiálu zhučalo na mňa. No katastrofa. Po krátkej technickej konzultácii som dospela k tomu, že na tú policu si nikdy nič nedám, vypratala som jeden priečinok zo skrine a všetky knihy naukladala tam.
Na biole sme izolovali DNA. Neverili koľko sopľovej deoxyrybonukleovej kyseliny sa nachádza v kúsočku kuracej pečene. Skvelé cviko (so skvelou docentkou).
Hneď po ňom sa zopár veselo zmýšľajúcich ľudí vybralo na Univerzitnú beániu. Predtým sme si však zvolili medzizastávku Slovak pub, kde je vždy veľmi fajne :) Potom sme sa nahrnuli do električky, odviezli sa do PKO a tam sme dostali strašne stylish ružové pásky na zápästie (vtedy som sa rozhodla, že ich budem zbierať). Line-up vyzeral dosť sľubne a tak nám nič nebránilo presunúť sa pod rock stage kde hralo Sako. Pre mňa dokopy nič nehovoriaci názov, poznala som akurát tak jednu pesničku, ale aj tak som s ostatnými zborovo kričala „Medveď je sexi!!!“. Heh, aj celkom bol :-D
Potom hrala PARA!!!!! a vtedy mi dav zničil topánky (resp. drahé topánky), stratili sa mi Táňa s Veronikou, ale Lasky bol úúúúžasný, presne ako tá atmosféra ktorá vládla. Predstavte si tú kopu mladých ľudí ako spievaju „Nechcem byť prezidentom tohto štátu, ja sa tu stanem predsedom, toto vám vravím ako tu stojím, pomôžte zachrániť PKO“.Počas presunu na ska stage, kde hral Polemic som stretla kamarátku s jej spolužiakmi (budúci filozofovia / psychológovia) a s nimi som sa vrhla do víru zábavy (tento vír mi zničil korále, ale podarilo sa mi ich opraviť).
Summa summarum, koncerty skvelé, vynikajúco preinvestované dve stovky. Už len zostáva naladiť sa na dušičkovú atmosféru a plodne využiť dekanské a rektorské voľno.

Post pisomkas primas (po prvých písomkách)

20. október 2008, Šturák – VBB

Musím niečo napísať... nieže by som mala absťák, alebo nejako veľa nových zážitkov, ale ak budem ešte raz okolnosťami prinútená otvoriť knihu z bioly, tak ma asi .. !!!

Namiesto toho si tu už piatykrát púšťam, že „srdce mé je kůň s handicapem“, mám strašnú chuť niekoho prezvoniť a rozmýšľam, kedy sa konečne uvoľní sprcha aby som sa tam mohla nasťahovať.

Dnes večer som mala veľmi príjemnú návštevu. A dokonca pánsku... Peťo Galko a jeho dvaja kamaráti (spolužiaci? Mišo? Karol? nepamätám si) nás došli zavolať von. Dosť vtipná situácia, lebo sa nám ani poriadne nevmestili do chodbičky, Peťo sa krčil vo dverách.. ale škola nepustí, náš docent a veľký rétor v jednej osobe už isto miesi na otázočky do našej zápočtovky a tak sme museli odmietnuť. S riadne ťažkým srdcom pochopiteľne. Veď nie je všetkým dňom koniec, ešte si to dakedy vynahradíme :D

Dnešok je prelomový, lebo som si konečne upratala môj pľac na izbe, takže to tu vyzerá oveľa reprezentatívnejšie (v prípade, že by som sa nechala reprezentovať internátnou izbou, čo už samo o sebe znie absurdne). Neuveriteľné, koľko smetí som schopná vyprodukovať.. drvivú väčšinu tvoria obaly z kakavka, croissantov a fľašky z kadejakých ochutených minerálok a vitao čajov. Som proste na sladké.. čo za daných okolností NIE JE DOBRÉ!!!

Heh, teraz som si spomenula na dialóg, ktorý som mala v nedeľu so sesternicou. Dosť kvetnato som sa vyjadrovala o našej škole, intráku, nových aj starých tvárach v mojom živote a Kika sa ma opýtala: „Si už zaľúbená?“ V našej rodine bude umenie rozprávať odveci tuším dedičné... A zaľúbená teda nie som. Teda, možno som, len o tom ešte neviem... :D Ale tuším, že by to mohlo byť fajn mať tu nejakú spriaznenú dušičku, len niekedy sa mi zdá, že všetci použiteľní, inteligentní, vtipní a potenciálne verní chalani niekam zmizli (žeby za priateľkami??) a už tu žiaden taký nezostal. Alebo áno?

...mimochodom, ktokoľvek, kto ste na blízku, príďte mi z playlistu vymazať Kryštof – Srdce a Marek Ztracený – Ztrácis. Že prečo? Lebo to počúvam toľko, že sa mi o tom už sníva.

21. október 2008, Šturák VBB

Aj keď dopoludňajšiu blbú náladu som ako tak prekonala, nemám veľa chutí sa rozpisovať...

Snáď len jeden bonus. Po ceste zo školy sme na Mlynoch pod Šturákom stretli skupinu detičiek, asi druháci zo základnej, aj s pani učiteľkami.

Ja: Íha, to čo tu robia tie deti.

Martin: ...

Ja: Podľa mňa boli na dákej exkurzii :D

Martin: ...alebo v Uniqueu.

23. október 2008, Šturák VBB

5/6 je moje bodové hodnotenie písomky z bioly. Ako latentnej maximalistke by mi trochu viac vyhovovalo mať plný počet, ale nedosiahla som ho len mojou chybou (prečo mi dofaka nenapadlo, čo to NAOZAJ je virulencia??). Ale nevadí.

Odhliadnuc od faktu, že som takmer zmeškala cviko, že doc. B. po mne hodil pero lebo som nemala moje a že som bola celkovo zmetená ako srnka v jadrovej elektrárni, to dopadlo temer excelentne :D

Na druhej strane, snaha musí priniesť aj viditeľné úspechy. Včera na prvej pomoci sme oživovali, masírovali a predýchavali figuríny a som teda právom pyšná na svoju techniku dýchania z úst do úst :P A je to teda riadna makačka a v reálnej situácii isto aj poriadny stres a panika. Každopádne, chystám sa o sebe na všetky strany rozchyrovať, že so mnou sa nemusíte toľko báť omdlieť... viem to napraviť :D

Mimochodom... dnes okolo 19,20 na Lafranconi do autobusu ASI nastúpil niekto, koho som MOŽNO omylom identifikovala ako reva.. :D neviem, bolo neskoro, bolo potme a bolo unavene.

24. október 2008, zase raz vlak

Tieto cesty vlakom sa stávajú čím ďalej tým viac absurdnými.

A čo nov na svete? Dokopy nič, akurát že na Mlynoch boli zase nezletilé deti a dnes sa dokonca motali vo vestibule na Šturáku presne v tom smere ako sa odchádza z Unique :D Čiže, kam tento svet speje?? :D

Vrchol bol, keď sa všetky tieto deti pokúšali natrepať sa do busu č. 39 a túto istú túžbu s nimi zdieľala cca stovka študentov, ktorí cestovali na víkend domov a niekoľko dôchodcov plní entuziazmu z blížiaceho sa sviatku všetkých svätých, ktorí sa vracali zo Slávičieho údolia. Davová psychóza v praxi. Ale aj také treba :P

a len tak na margo... dnešný prieskum preukázal, že to bol revo :D

Maslo

Pondelok, 20. 10. 2008

Zápis prvý z PFJJ v Sládkovičove

Poloha: 90 km JZ od PE

Cestovanie: problematické, najkratšie 2 hod 30 min s min 2 prestupmi.

Spolubývajúce: pohode štyri babenky na izbe, tretiačky. Jedna sa podobá na Darinku Rolins.

Slávne osobnosti na škole (pedagógov nerátajúc): mafián 1 ks, modelka 1 ks (Catgirl, 2. miesto), dcéra známeho slovenského exhokejistu 1 ks.
Oki základný obraz by sme mali. Teraz trošilinku podrobnejšie. Posledné týždne ubiehajú ako voda vďaka permanentným presunom Sládkovičovo- PE. Z tejto diery už nebudem odchádzať v piatok, ale vo štvrtok. Pán JuDr. neviem koľko ďalej titulový Cuper nám ako jedinej skupine povolil presunúť si semináre z Teórie štátu a práva na utorok. Pôvodne sme ich mali mať v piatok ráno, ako jediné dve hodiny. Záslužný čin, ale podnapitá myseľ je ľahko ovplyvniteľná  Na obranu nášho vyučujúceho musím podotknúť, že je zábavný (až na poznámky o gruppensexe, ktorými mi pripomína nemenovaného pána profesora z gympla...).
Suma sumárum, už sa nebudem stretávať s ex ôsmou Dééé na našej postmodernej Karfíkovskej jednokoľajovke v piatok poobede.


Dnešok bol ozaj unikátny. Prežili sme Chovanca, hoci pondelok ráno o pol deviatej to nie je bohviečo. Ale keď prišiel M. na politológiu, a zažartoval na tému písomka na budúcej hodine, polke ročníka padla sánka. Ostatní sa zasmiali. Písomku by sme si aj napísali, veď nejako preliezť musíme. Lenže keď neviete z čoho, vaše poznámky stíhate ledva písať do notebooku, kam od zúfalstva a zlosti nepíšete ku koncu látku, ale úvahové rozjímanie na tému aký pán M. kkt, tak je vaša situácia značne skomplikovaná. Ešteže existuje pán docent D. a Svetové právne dejiny (na ktorých mimochodom tiež značne prihorieva test)... Po všetkých splnených prednáškach sme sa rozhodli s Aďou a Nikol doplniť zásoby jedla. Sládkovičovo nemá Tesco (ani pekáreň, kino a milión ďalších vecí). Museli sme vyčíhať vlak do Galanty a ísť nakupovať tam. Všetko šlo ako po masle. Objavili sme dieru v systéme železničnej prepravy; t.j. na ceste v smere Sládkovičovo- Galanta vám nik neokontroluje lístok, teda ľudia s ISIC môžu minúť 6 Sk na niečo zmysluplnejšie a duševne obohacujúcejšie. Prvá zastávka (tri baby, tak sa nedivte) patrila DM drogérii. Inštinktívne ma to tiahlo ku kozmetike, lenže moje šetrnejšie ja zvíťazilo a kúpilo si len nemecký hroznový cukor s príchuťou čiernych ríbezlí a magnéziom. Denná doporučená dávka sú 4 cukríky. Behom pol hodiny som ich zmastila 7...Som zvedavá, čo sa stane:)Poprosím názor medikov:-D Potom prišlo aj na Tesco. Možno by sme stihli aj spiatočný spoj do Slád., lenže po prekontrolovaní môjho pokladničného dokladu som zistila, že mi pokladníčka nablokovala dve maslá. Vtip bol v tom, že som si kupovala iba jedno. Samozrejme som sa vrátila k pokladníčke a vylíčila jej akej chyby sa dopustila. Pani v postaršom veku mykla plecom a poslala ma na informácie s tým, že mi peniaze vrátia tam. Tak sa i stalo. Avšak autobus bol v nedohľadne a ďalší spoj nám mal ísť o pol deviatej, čo sa zdalo Aďi neprimerané, hodinu a pol čakať na vlak, ktorý ide 6 minút... Vyfajčila asi päť nikotínových bômb a obvolávala známych s autom, či sa po nás nezastavia. Zázrak sa stal. Prišiel po nás jej podnapitý spolubývajúci, sympoš, chodiaci o dva ročníky vyššie. S malou dušičkou som sledovala tachometer celú cestu a modlila sa aby sme došli v šťastí domov. Podarilo sa, preto som vám mohla dopísať tento post;)
Čo ma čaká: dopísať referát, naučiť sa 94 strán Vojáčka na 3. 11., 3 kapitoly na pondelok o týždeň, kúpiť si bundu, zorganizovať paintball, koncert Noisecut, Youcoco, Longital a zúčastniť sa dušičkových akcií.
Ad revidendum amici:)

Výmesačie

Dnes som mal ísť do Wimbledonu pozrieť kamarátku. Tešil som sa na výlet do neprebádaných končín divokého juhu Londýna, keď sa všetko pokazilo. Známa si natiahla sval (niekoľko týždňov prerábajú s priateľom byt a už sa dostavujú následky) a nemôže sa pohnúť, takže stretnutie sa ruší. Hold, stáva sa.
Píšem českej kamarátke Eve správu snažiac sa zistiť, či ideme do Tate Modern ako sme zamýšľali. O tretej už spolu sedíme v autobuse smerom k tejto galérií moderného umenia a preberáme najnovšie stories z jej práce.
Čo sa týka galérie: Obrazy samozrejme horšie aj lepšie, na inštalácie ale nemali. Ak niekto rozumie modernému umeniu, ruku hore. Ale nájsť význam v zacyklenom snímaní ostrekovača a jeho zvuku? Don´t be silly. Ja v tom nevidím nič meditatívne ani šokujúce, ako sa ma snažil presvedčiť popis pri tomto majsterštiku. Podobná pecka sú nohy figuríny v červených pančuchách, na ktoré mieri obrovský penis vyrobený zo stoviek cigariet. Celé korunované helmou polepenou logami Cola Cola ležiacou opodiaľ. Vyjadrenie ženskej sexuality a komentovanie súčasného konzumného života? Prosím?!
Pekne vyhladnutí sme sa dostali von. Ešte predtým som ale do seba tajne natlačil čokoládu, čakajúc na moju súputníčku vykonávajúcu všetko potrebné na dámach. Mimochodom, môže sa v múzeách jesť?
Okolo obligátneho Big Benu, cez Trafalgar Square a niekoľko zamietnutých podnikov sme našli na ulici Subway. Eva, veľká znalkyňa zliav a výhod (kedysi v Subway robila) navrhla natlačiť sa tu. Mňam čerstvá bageta s nápojom a koláčikom za 3.50? Jasné, davaj:)
Keďže tupí indických chlapíci boli asi fakt tupí, podarilo sa mi odísť bez zaplatenia. A nie s pol litrovou, ale litrovou kolou. I keď bez koláčika, čert ho ber!
Preflákali sme sa večerným party Londýnom až k nejakému kníhkupectvu so sexshopom v suteréne. Hádajte, koľko nám trvalo rozhodnúť sa, že sa musíme pozrieť?....Ešte menej.
Ani moje najdivokejšie sexuálne fantázie sa nevyrovnali tomu čo som tam videl. Návštevu sexshopu fakt odporúčam, toľko srandy zmixovanej so šokmi som už dlho nezažil. Latex? Ok. Lesbičky? Ok. Shemales? Ok. Ale keď kamarátka našla na dvd obrázok chapa s pi*ou, to som mal dosť. Rozmýšľal som, či už niekomu napadlo urobiť video s ním (??) a shemales. Koľko sekúnd mi trvalo, kým som našiel dvd s presne týmto obsahom? Asi dve a pol. Ako povedala Eva, muži s pi*ami a ženy s ko*otmi, generácia tretieho pohlavia. Každopádne gayporno mi po tomto prišlo ako rozprávka pre deti.
Nebudem tu rozmazávať viac detailov, ale bola to skvelá edukatívna trištvrte hodina v podzemí.
Biografie hudobníkov, knihy fotografií, designu a street artu poslúžili ako fayn návrat do reality. Proste klasické kníhkupectvo v Soho.
Nudné veci ako vystúpenie v Hackney, štvrti, kde sa neoplatí byť ani za denného svetla a urýchlený návrat na osvetlené ulice ani netreba spomínať. Nenechal som sa paralizovať Evinými historkami o znásilneniach, prepadoch, nožoch a pouličných gangoch. Stačilo pridať do kroku a rýchlo nasadnúť do relatívne bezpečného autobusu smerom domov.

Aby dával zmysel aj ten nadpis, dnes sú to presne štyri mesiace čo som v Londýne. Už štyri mesiace žijem sám a zatiaľ sa mi v podstate celkom darilo. Samozrejme neviem kde skončím tento týždeň, ale to k tomu už asi patrí. Dnes to skončilo dobre. Zadarmo galéria, cestovné (travel card je skvelá vec) a dokonca aj večera. Čo viac môže človek chcieť? Zabudnúť na variabilitu ľudského tela. No čo, riziko povolania.

Welcome again... :P

13. október 2008, Šturák – VBB 748

Ešte nie je ani osem hodín a ja som už okúpaná, s umytými vlasmi a v pyžamku. Mám dosť. Môj pondelkový rozvrh je extrémny. Poznáte ten klasický problém, ako sa študenti sťažujú, že aj napriek maximálnej snahe študijného oddelenia majú v rozvrhu „diery“, počas ktorých sa „nudia“? Mňa trápi presný opak. Na fakulte som v kuse od 7,30 do 17,15, čo je nenormálne vyčerpávajúce. Samozrejme, predtým som sa do skorého rána učila latinu a opakovala si hornú končatinu, spala som málo, ledva som si v polospánku dala sprchu...
A keď si predstavím, koľko úlohy ma čaká z latiny (koľké nešťastie mať hyperaktívneho vyučujúceho), že ešte musím počarbať 20 strán omaľovánok, naučiť sa na anatomickú zápočtovku, napísať protokol na biofyzu... uha :D Ale hlavu hore, netreba zúfať, veď už sme sa 2,78 % lekári :P

14. október 2008, budova nových teoretických ústavov LFUK, druhé poschodie, čudné kreslá pri kávomate

Dvojhodinovú pauzu v rozvrhu som sa rozhodla vyplniť netovaním. Myslela som si, že si pozriem maily, facebook, zablúdim na icq a skype, upnem včerajší článok, ale nič z toho nie je. Že prečo? Lebo naše univerzitné wifi nepozná moje heslo a meno tak ma nechce pripojiť.
Ale nevadí...
Baby sa tu rozprávajú o predtermínoch na skúšky. Dokelu, ja budem rada ak sa to stihnem poriadne naučiť na riadny termín a spravím. Veď som už jedna z mála, ktorá chodí na prednášky, učí sa pribežne, na biofyzike o mne pani asistentka povedala, že som šikovná a mám dokonca aj dva plusové bodíky (čo je vzhľadom na okolnosti nenormálny progres).
Už ma nebaví vypisovať sem čo sa všetko mám učiť, lebo je to stále to isté :P A dnes večer idem so Zuzkou, Dankou a ďalšími ľuďmi do Unique osláviť moju osemnástku. Takže ešte prežiť školu, krátko mrknúť do kníh a let the party started!

17. október 2008, vlak z Bratislavy do Partizánskeho

Prostriedky verejnej dopravy sú tradičné a osvedčené miesta na produkciu „kvalitného“ literárneho materiálu. Teda aspoň pre mňa. Sú síce aj iné alternatívy, ako si spríjemniť tie dve hodiny... Sprvu som sa pokúsila sa učiť, riešila som s ujom Mrázom jedno neveselé articulatio na hornej končatine, ale Ľubo je hlučnejší ako Damien Rice v mojom prehrávači a jeho monológy ma neskutočne rozptyľovali.
Takže čo sa stalo? Party v Unique bola nad očakávania skvelá. DJ sa prekonal, hral perfektnee a so Zuzkou, Dankou a Orim sme si to patrične užili. Dokonca som spoznala Dankiných spolužiakov z VŠMU a (nielen) v mojej pamäti ešte na poriadne dlhý čas zostanú tanečné kreácie budúceho herca Dana. Nemalo chybu :D
Priamo v deň mojich narodenín sme konečne mali kurz prvej pomoci v nemocnici!! Aj keď spočiatku sa nám zdalo, že celé praktikum prebehne v garáži, kde bolo asi 40 sanitiek a páchlo / voňalo to tam benzínom, nakoniec sme skončili v perfektne ozvučenej miestnosti (viva la domáce kino), pozreli sme si edukatívny, ale nie nudný film a šli sme naspäť domov. Teda vlastne na intráky :D Po ceste z Antolskej sme stretli nenormálne veľa Poliakov, ktorí aj tak v ten deň prehrali, ale dobrá nálada ich pravdepodobne neopustila.
Včera bol úplne klasický štvrtok, Ráno som dlho spala a potom som sa tešila na telesnú, že si konečne zahrám volejbal a vybijem nahromadenú energiu pozitívnym a konštruktívnym spôsobom. Čiže športom :P Ale človek mieni a pani asistentka mení a tak sme namiesto panikárenia pod sieťou dostali do rúk rakety s úmyslom, aby sme sa priučili základom tenisu. Ach, keby to niekto natáča na video a dá na youtube, budem sa dobrovoľne do konca života hanbiť :D A nebudem sama.
Večer som na biole riešila také milé malé zvieratko s nickom Trichomonas Vaginalis. Uha, keby ste vedeli, čo vám tento usmievavý jednobunkáč dokáže povyvádzať „tam dole“.... beda vám ak sa nakazíte! Duševne rozhodená príznakmi ochorenia som sa vydala do Tesca spraviť základný shopping, kúpiť si jogurtík, chlebík, polievočku :D a nejako som to časovo nezvládla, čo sa mi vypomstilo pomerne krutým spôsobom – zmokla som ako sirota. Najprv som si myslela, že ten najväčší lejak sa mi podarí prečkať pod malým (ale suchým) výklenkom na Námestí SNP, ale potom som sa ako cvok rozbehla na Zochovu a úplne (!!!!) premočená som nastúpila na 31. Z vlasov mi kvapkala voda, šofér ma privrel do dverí... a na intráku som nemala ubytovaciu kartičku a SBSkár ma nechcel pustiť hore.. ach, smutno, až takmer do plaču mi bolo. Ale potom som si dala blahodarnú horúcu sprchu v spoločnosti vanilkového gélu, umyla si vlasy a odrazu bolo všetko v pohode.
Večer som bola s Mimou, jej kamoškami Zuzkou a Di, so Strmom, Marekom a Jožom Jakubíkom v čajíkovni a k mojim obľúbeným nápojom sa okrem čokoládového yogiho pridal ešte tzv. Francúzsky bozk. Mňam!!
Takže ďalší zaujímavý týždeň v akademickom prostredí za mnou. Ten budúci bude trochu v znamení zápočtoviek z anatky a bioly, ale to k tomu patrí, nie? A možno už KONEČNE pôjdem čajíkovať s revom :)
A len tak mimochodom, už sme na 3,47% lekári! (som zvedavá, dokedy ma to ešte bude baviť počítať).

Bonus na záver: dialóg medzi Simonkou a mnou (milujte situačný humor)
Ja: Ináááák, vieš aký je v Aure zlatý čašník?
Simonka: To vážne?
Ja: Jasné, vyzerá skoro ako ten spevák zo Simple Plan :P
Simonka: Čo si chorá, veď ten je hnusný!!
Ja: ????
Simonka: Jáj! Ja som počula že Simply Red.

Koosoczeck z denníka medičky

9. október 2007, Šturák – VBB 748

Je takmer desať hodín večer, sedím si tu v maličkej internátnej izbe s notebookom na kolenách. Simonka šla pozrieť, ako sa majú druháci a ja som sa rozhodla že si tu pekne v pokoji zamiesim na pekný blogpost. Totiž, až v takom úplnom pokoji nie som, lebo po dlhom čase máme v Unique medikovicu, čo v praxi znamená, že takmer celá naša študentská obec na LFUK sa vyzlečie z bielych plášťov, pozhasína svetlá v praktikárňach, prestane mojkať univerzitné mačky (fakt, na fakulte máme asi 40 mačiek, ktoré sa vždy kŕmia takým podivným čerstvým mäskom), poodhadzuje učebnice anatómie, internej a chirurgickej propedeutiky, ba čo viac, aj patofyziológie (!!!!!) a vrhne sa strmhlav do víru života.
Nikdy by som neverila že to poviem, ale úplne vážne som nesmierne rada, že som dostala intrák na Šturáku. OK, tá izba je dosť desná, SBSkári sú otravní a divne na nás kukajú keď ideme v teplákoch na volejbal, ale na druhej strane, mám tu všade blízko. Dva veselé vysokoškolské kluby (elam + unique), kamarátov na vedľajších intrákoch, telocvičňu, corner shops (mňaaaaaam nanuky do ruky!!!), dokonca v prípade núdze aj pastoračné centrum (dnes sme tam stretli dvoch prečudesných chalanov keď sme si boli zahrať kalčeto.. ).
Mimochodom, čo sa chalanov týka, v prváku na LFUK je bilancia „použiteľní vs. nepoužiteľní“ dosť biedna. Máme tam zopár veselých komunikatívnych tipov, sú to väčšinou chlapci východniari, jedného emáka, cca dvoch, ktorých tipujem na gayov. Ďalej by sa našlo pomerne hojné zastúpenie metrosexuálov, ako príklad uvediem jedného, ktorý si denne žehlí svoje dvojcentimetrové vlásky, potom si ich vygeluje, prečeše si koziu briadku a ide na prednášku navoňaný ako konvalinka. V posluchárni občas sedáva aj zopár neoromantikov, to sú takí tí večne zasnení, do blba hľadiaci modrookí, sladkí, usmievaví a pomerne čudní chlapci a celú skupinu uzatvárajú podivné nezaraditeľné, maximálne neprístupné študijné tipy, zrastené pečeňou s učebnicami a skriptami.
Netvrdím, že my ostatní sa neučíme.. Práve naopak L Na jednom cviku za hodinu preberieme 20 strán z knihy, mrte latinských výrazov, ktoré sa niekedy treba namemorovať ako telefónny zoznam, potom musíme vypracovať „omaľovánky“, protokoly na biofyziku, naučiť sa prebraté učivo z bio-prednášky a potom ešte rýýýýchlo utekať na Antolskú (t.j. na úplne opačný koniec Bratislavy), aby sme sa aspoň trochu priučili prvej pomoci. Mimochodom, vedeli ste, že sledovanie pulzu je neefektívne, zavádzajúce a zastarané?
Niekedy mi je normálne ľúto, že neštudujeme všetci v jednom meste. Stretávali by sme sa, chodili by sme do čajíkovne na čokoládového yogiho a mätovú šišu, nemuseli by sme vôbec netovať, lebo by stačilo vyjsť za rok a porozprávať sa z očí do očí. Potom by sme sa šli blázniť do klubu a nakoniec totálne vyfľusnutý zaľahli na intráku do izby. Možno by sme si neboli takí vzácni ako teraz keď sa stretneme, ale ja by som vážne chcela zažiť všetky tie veselé chvíle aj s vami J
Ach... no, dosť bolo nostalgie, treba žiť pre dnešok, takže teraz zatváram laptop, idem sa obliecť a letím za medikmi J

P.S. Verejne a nahlas sa chcem poďakovať nasledovným ľuďom: rodičom, za to, že ma podporujú po všetkých stránkach. Zuzke a Orimu, že s nimi môžem chodiť čajíkovať a za to, že mi včera navarili také skvelé cestovinky. Filipovi za to, že som vďaka nemu zistila, že klavír v Aure je rozbitý a aj za to, že som si uvedomila, že ja Farme by som asi skapala. Chalanom z FIIT za to, že k nim napriek internátnemu poriadku ŠD Mladosť môžem zavítať. Matúšovi za to, že na mňa v UK myslí a za to, že mi vždy povie, že skvelo vyzerám. Simonke za to, že je nám na intráku tak dobre. Barči, lebo je taká super a vždy pozitívne naladená J Alžbetke, lebo mi dala nádej, že aj ja dostanem raz takú krásnu internátnu izbu ako má ona. Lukášovi za to, že je strašne super sem tam stretnúť starú známu tvár ako sa ponáhľa na výťah vo VBA. Revovi, lebo sa teším na meeting v Aure. Tetám vrátničkám, ktoré pozerajú Ordináciu v ružovej záhrade a majú ťažko v paži :-P

10. október 2008, vlak z Bratislavy do Partizánskeho

Po miernych organizačných komplikáciách konečne sedím vo vlaku domov s Ľubom a takou neznámou slečnou, ktorá pije McDonalds nápoje, čím mi je neskutočne ľudsky sympatická. Po včerajšej medikovici sa mi prekvapujúco nechce spať, nie som ani unavená ani vyčerpaná. Celá akcia bola pre mňa pomerne „soft“, šla som sa tam v podstate len stretnúť so spolužiakmi a zatancovať si, na rozdiel od niektorých ľudí, ktorí to pochopili ako šancu na poriadnu rozbíjačku.
Každopádne, bolo skvelo. Medici sú podľa všetkého národ veselý a radi sa bavia J Aj keď sám DJ Sanchez niekedy udivoval svojim playlistom (zmixoval dokopy Sweet dreams a Get the party started), ale zaspievať si z plného hrdla s kolegami z biofyziky „....je to možné, aby si miloval aj nemožné dievča??“ má niečo do seba.
Samostatnou kapitolou sú zahraniční študenti z destinácií Turecko a ďalej na východ... otravní a čudní, ale zase ak si niekto akútne potrebuje zdvihnúť poklesnutú hladinu sebavedomia, tak to s nimi môže skúsit. Neodporúčam.
Trochu som si aj pospomínala na starých známych, najmä vtedy, keď ujo Sanchez zahral Rihannu – Please Dont Stop The Music a hneď za tým When I Grow Up od Pussycat Dolls J
Teraz sa opäť teším domov, dúfam že môj víkendový pobyt prebehne pokojne a aj si trochu oddýchnem. Aj keď... anatka a biofyza volajú. Fuha...

Fresh report from: severný Londýn

Prvá a najdôležitejšia novinka: Matúš je konečne študent! Od myšlienky študovať v Londýne po jej uskutočnenie prebehlo o niečo menej než rok. Včera som dostal svoju študentskú ID kartu (s peknou fotkou a páskom na krk) a pokračujem v tohtotýždňových sessions. Už viem, že matika ma prenasleduje aj ďalej - v prvom semestri budem mat kvantitatívnu analýzu, čiže matiku najhrubšieho zrna. Táto zrada je oficiálne ukrytá pod nevinne vyzerajúcim názvom Data Analysis for Tourism, Sport and Creative Industries. Dopĺňa päticu ostatných predmetov, s ktorými sa budem túto jeseň pasovať. Z každého je samozrejme na konci semestra, v januári, skúška. Koľko to vravel Paťo, že má skúšok? Ja mám šesť.

Praskajúci žalúdok je druhá vec čo mám. Bol som pozvaný na večeru do našej kuchyne. S mojim landlordom a jeho ženou (to sú tí milí ľudia z Mauríciusu u ktorých bývam). Takže som sa natlačil zeleninovou polievkou, indickým plackami, mäsom, zemiakmi, zeleninou dusenou a čerstvou a ešte takou špecialitkou (sušené nastrúhané jablká spolu s čili, horčicovými semiačkami a olivovým olejom). "Móc móc dobrý".

Podtrženo, sečteno: Mám sa dobre. V tejto chvíli mi ku šťastiu nechýba nič. Pokiaľ v piatok zoženiem prácu a budem ju vedeť dať dokopy so školou, bude to tak aj naďalej. Jednoducho, the story continues...

As soon as...

Milý denníček!

My life sucks. Že prečo? OK, mám nový mobil, notebook, kufor, skriptá, účet v banke a sponzorov, strechu nad hlavou, zopár verných a celkom obstojný život. Lenže to je málo. Stále myslím na to, ako mi Matúš povedal, že ma na lekárine bude škoda... dokelu Balogh, načo si mi to vravel????? Čo keď sa zase do niečoho pustím a dokašlem to...? Poznáte tú moju filozofiu, že keď sa jedna vec podarí, tak druhá sa pokašle? Tak toto už nie je len filozofia, toto je krutá realita.

Ale k veci, mám za sebou neuveritľné dva dni na LF UK a vôbec to nebolo také zlé. Veď prečo by aj malo, keď sme doteraz v podstate nič nerobili. Len zopár prednášok aby sme sa zorientovali a nabudili. A od pondelka natvrdo. Ľudia, to bude hardcore aky nevídali. Trojhodinové praktiká z anatómie a biofyziky, dvojhodinová anglina atak isto dlhá latina. Suma summarum - desať hodín v kuse na jednom kolotoči... Toto keď vydržím, tak som superwoman a vyžadujem, aby ste ma tak oslovovali (žartujem.. či nie?).

Samozrejme, už tradične sa najlepšie majú naši chlapci technici. Intrák majú priam ukážkový (v porovnaní so Šturákom, kde preývam ja), je im tam proste radosť žiť. Jediné, čo im môže vadiť, že v ročníku majú len 7 nositeliek XX gonozómov. Ale aj tomu sa dá pomôcť, stačí keď vystrčia nos a prejdú cca 30 metrov a sú pred mojim intrákom, kde sa premáva sukní až až.

Mimochodom, pre všetkých fanúšikov mojej spolubývajúcej Simonky sem dávam tento link, chlapci, čítajte si :)

A na záver sa chcem eše raz verejne poďakovať Tomáškovi Strmeňovi, ktorý v pondelok ukázal svetu, čo to znamená byť šlchetný muž. Všetka česť! (tá čajovňa sa volá Aura a vraj to tak vyzerá ako v erotickom salóne... ale to nevadí, moje pozvanie platí).

Nech žijú prázdniny

Ako obyčajne, aj dnes som vstala asi o ôsmej. Uvažujem, čo budem celý deň robiť. Napadne mi, že asi opäť nič dôležité, a tak si ešte na hodinku pospím. Potom sa naraňajkujem, vychystám sa a idem si do mesta po fotky na index (od Hantabala, ale celkom dobré). Poobede trochu upracem a potom, teda vlastne teraz, pre zmenu oddychujem:) A večer možno niekam vypadnem.
Mimochodom, zdravím 8.D (ach, už len bývalú...) Týmto mojím pútavým opisom dňa som len chcela naznačiť, ako to vyzerá...chápete, keď mám už tú česť napísať sem niečo. A takto to aj vyzerá - do začiatku školy sú to u mňa presne 4 mesiace flákania sa a ničnerobenia. No dobre, mám za sebou aj klasické táborové turné, sem-tam nejaké iné akcie, aspoň raz za rok treba ponavštevovať aj rodinu, všetkých ujov a tetušky a dokonca som bola aj na dovolenke - niečo ako Tour de Slovakia s pár priateľmi, keďže kombináciu "Roháče+naša rodina" som zásadne odmietla. Ale inak v podstate nerobím takmer nič.
A čo sa školy týka, do Nitry sa myslím celkom teším, len sa obávam, ako budem po tých mesiacoch neskutočnej lenivosti zvládať také veci ako vstávanie. A potom že učiť sa. No dovidenia:) Ale aj tak...nová škola, noví spolužiaci (tí na skúškach nevyzerali najhoršie) a úplný bonus...naše bývanie (že Jani;) tak na to sa nedá netešiť. Ako druhá vec je, že ani neviem, kam mám ísť na zápis...ale je tam toho:)

Včera

Stopka. Auto stojí. Po hlavnej ceste prichádza cyklista. Cyklista spomaľuje. Cyklista zastavuje. Cyklista stojí a nehýbe sa. Auto prejde. A Janka nedostala vodičák.
To bola jedna z vecí, prečo bol včerajšok zlý deň. Kvôli jednému cyklistovi nedostať vodičák? Podľa mňa ani nevedel, že je na hlavnej. Ale čo už. Nabudúce otvorím okienko a poviem mu to. Mimochodom, nie je niekto z vás zverolekár? Môj škrečok na tom nie je dobre. Vlastne myslím, že už tu dlho nebude. To je ďalšia vec, vďaka ktorej bol včerajšok zlý deň. Tú tretiu, ak dovolíte, si nechám pre seba. Každopádne....
Ako včera, tak aj dnes? Ďakujem, ale neprosím. Dúfam, že dnes to bude lepšie. Dúfam, že moje dni budú mať stúpajúcu tendenciu. Pretože tých zlých dní bolo na posledné mesiace naozaj trochu priveľa.

Takmer spleen

Ľudia, dnes som sa ráno zobudila a bolo mi normálne smutno. Inokedy to v pohode zvládam, celý deň niečo robím, a keď nerobím tak ležím pred telkou a prepínam medzi Eurosportom, MTV a vh1. Ale dnes to bolo iné, prišiel taký ten pocit, ako keď si človek strašne dlho myslí, že si vystačí aj sám a potom odrazu zistí ako veľmi sa mýlil.

Ale ako tuším napísal Hemingway: "Slnko aj vychádza" (ak to nebol on, tak Janka ma isto opraví a vyhreší), keď som si kontrolovala inbox tak som tam našla mail od mojej spolubývajúcej na šturáku. Samozrejme, keď som sa dozvedela, že so mnou bude bývať, zapojila som google až som naďabila na jej blog (v područí sme.sk) a touto cestou som sa dopracovala k jej mailu a napisala som (najnovšie som nechutne iniciatívna). Heh, takže to vyzerá tak, že budem rok bývať s bloggerkou, ktorá počúva Placebo a medzi svoje obľúbené knihy zaradila Nórske drevo. Už len ísť na to pivo s revom a viva la vida :O)

A čo vy??

Pracujem! alebo už je zase dobre

Ako väščina z vás vie (ak nie všetci), prežil som dva dosť biedne týždne. Pár svetlých momentov síce bolo, ale stále ma žralo, že som bez práce. Ráno som sa zobudil a nemal čo robiť, kam ísť a navyše som len míňal peniaze. stihol som absolvovať test, interview a tréning (ako som už písal), k čomu sa pridala návšteva asi troch agentúr a reagovanie na desiatky ponúk na internete. Jeden deň som skúsil ponúkať zmluvy na simkarty po obchodoch, ale keď som bezúspešne prešiel asi desať ocorner shopov a internetových kaviarní, zničený som sadol na autobus a odviezol sa domov. To bolo asi najväčšie dno.
Našťastie som sa dozvedel, že v spoločnosti, v ktorej som predtým pracoval, zase hľadajú czech speakers. Tento pondelok som tam teda zavolal, že či je to pravda. Oznámili mi, že už som na prácu zabookovaný mojou agentúrou (hlavne že som o ničom nevedel)!! Táto správa mi mierne vyrazila dych, za ostatné dva týždne bola jednoznačne najlepšia. V návale radosti som začal skákať po izbe, bleskovo som bol oblečený a už som sedel v autobuse. Bolo hnusne chladné a zamračené počasie, ale mne prišlo úplne ideálne.
Takže znova pracujem, a nemôžem si želať nič viac. Len aby to vydržalo tri týždne, potom už letím domov. Aby som vás všetkých videl a urobili sme veľkú party! Držte palce a uvoľňujte termíny v diároch!

pecka na záver:
Veziem sa dnes autobusom domov, keď na zastávke nastúpi tučna cigánka. Škaredá ako noc po jadrovom výbuchu, vlečúca za sebou dlhú riflovú sukňu si sadla priamo oproti mne. Sieťované červené šľapky a mastné čierne vlasy v obrej gumičke vhodne dokreslovali situáciu. Viete ale, čo mala veľkými trblietavými písmenami napísané na tričku? Glamorous! Tomu hovorím štýl, dámy a páni.

Headlines

...ako keď Janka úžasne a nezabudnuteľne napodobňovala jedného Adama a ani sme netusili, že bude s nami v bloku,

...ako keď baby pomáhali Oravcovej zapájať počítač a stále im to nefungovalo a ja som práve vtedy tajne odfotila Oravinu pravú ruku.

...ako keď sme mali hodiny fyziky a strašne sme sa bavili na ľuďoch naokolo a keď nám raz Fero rozprával, ako sa vedecky dá potvrdiť a vysvetliť existencia duchov a paranormálnych javov.

...ako keď sme mierne v strese zisťovali od "psychológov" čo robili na biole a od "technikov"čo od nich Fero chcel na písomke.

...ako sme sedeli v lavici v nezabudnuteľnej zostave Janka+Katka+ja a bavili sme sa o telenovele v ktorej Miro hrá španielskeho trubadúra a svojej vyvolenej pod oknom po latinsky vyspevuje "in silvis resonent dulcia carmina".

...ako som sa strasne tešila keď bude po maturitách a pôjdem si svojou cestou.. a ako strašne chcem tie časy naspäť.

Dilema

Tak toto prosím berte ako psychický úlet... asi najskôr produkt posledného kŕča/u nejakej doteraz neznámej choroby v kombinácii s nedostatkom čerstvého vzduchu a miestami nadpriemerným rozmýšľaním.

Takže... (používam slovné barličky... ejha... dehonestujem svoj prejav)... ukážem vám jednu (ukážkovú, iná sa ukázať nedá) dilemu. Musíte sa ale prispôsobiť, každý rozmýšľa v tej rovine, v akej mu je to prirodzené. Ja som dievča a pokiaľ viem tak hetero, takže budem hovoriť o chlapcoch. Predstava je takáto: Existujú dve osoby. Jednu máte radi... respektíve máte radi jej vnútro, myšlienky, obdivujete ju, skrátka je to na najlepšej ceste k zamilovaniu (stav mne doteraz neznámy, ale veď aj to raz bude). A tá druhá... čo to budem rozvádzať, je pre vás proste desne príťažlivá. Ani zďaleka ju neľúbite, ale stačí pár dotykov a ste úplne namäkko... dali by ste sa nahovoriť hádam na všetko. Toto je moja predstava. A čo teraz?

Milí priatelia, ako by ste toto riešili? Viem, už mi asi naozaj šibe, ale čo má robiť človek, ktorý chce dodržať všetky princípy vernosti no natrafí na jednu osobu z milióna, ktorá naňho pôsobí ľudskými feromónmi?
Asi by som mala občas vypnúť môj mozog... ale kým tak urobím, zaujíma ma názor iných. Tak takéto dilemy vymýšľam, keď nemám čo robiť... či skôr samé sa zjavujú v mojej hlave? Pekný deň :)

Agro

Všetci brigádujú, robia autoškolu, riešia lásku, internáty, koncerty a tak.. a ja si tak lážoplážo pomáham doma, aby som mala svätý pokoj, dostatok pobytu na čerstvom vzduchu a trošku rozkoše z dobre vykonanej práce.

Minule som napríklad s výdatnou pomocou uskladňovala úrodu po žatve (viete aký je rozdiel medzi jačmeňom a žitom??), počítala vrecia, označovala.. proste niečo úplne iné a úplne nové. A navyše úžasný relax v kontraste s mojimi bežnými aktivitami.

Dnes sme dostali s bratom akčnú úlohu upratať drevo. Vzadu za domom vraj mala byť nejaká kopa dreva (cca pol lesa) a my sme ho mali naložiť na vlečku. Dokonca som vstala už pred ôsmou aby som sa stihla vyhnúť najväčšej páľave, ale príroda, celková konštalácia hviezd a moja celoživotná smola zohrali svoju úlohu a tak ma doštípali mravce, slnko ma prismažilo, liezol po mne pavúk a niekoľkokrát mi zadrelo do prsta.

Trochu mi to teraz spätne pripadá ako deň vo výcvikovom tábore pre ideálnu manželku nemeckého roľníka. Ale človek nikdy nevie.

Odháňajúc myšlienky na budúce povolanie J.Korca bežím do sprachy zmyť si piliny z vlasov...

The search continues...

Utorok, deň 2. Poslal som ďalších minimálne dvadsať CV, urobil asi päť telefonátov. Celý deň hľadám prácu a pomaly mi začína šibať. Mali sa ozvať z piatkového jazykového testu, ale zatiaľ nič.. Prestáva mi chutiť a aj to zvyšné jedlo pomaly dochádza. Odkedy som sa v sobotu vrátil z (úúúúžasnej) party, nebol som ešte vonku. Zajtra už budem musieť ísť, lebo to zle dopadne. Aj keď bude vonku isto zase pršať, treba ísť do obchodu a poslať list. Dúfam, že zajtra bude lepšie, lebo takto to už dlho nepôjde, to je jasné. Uvidíme, čo sa stane a či budem:

• prekladať počítačové hry
• robiť ako telefonista a volať už ani neviem komu
• vyberať na uliciach peniaze pre charitu
• rozbiehať kariéru modela
  
• pracovať ako sekretárka v nejakej firme
• začínať kariéru vo fast foode
• čokoľvek iné, kam som dnes poslal CV

Môžem z toho urobiť pomaly anketu. Tak hádajte. Ktorým smerom sa uberie môj budúci život? Interaktívna hra na pokračovanie, ktorej dianie ovplyňujete aj vy! Nepremeškajte svoju príležitosť!

PS: Tento príspevok je venovaný anjelikovi Katke, ktorá konečne navštívila blog a nemôže jesť mäso, takže mi ho všetko pošle.

nostalgicko depresivno stastna nedela

Som sa rozhodla prispieť svojou troškou do internetového priestoru.
Ľudkovia.. Poznáte ma a teda asi viete, že nedele boli častokrát mojou achillovou pätou. Dlho som nemala toľko zmiešaných pocitov ako včera. Vďaka mojej láske (neuveriteľný pokrok po mojej tienistej minulosti, ale evidentne na každého raz dôjde) sa mi vyhýbali všetky negatívne pocity. Ale občas sa niečo poserie. Tradičné vyrábanie problémov vo vzťahu, to si nezaslúži ani opis, lebo by sa to zvrhlo v babský keckrúžok a Matúško by ma zmazal:-D.

Našťastie mi zavolala Nelly a zašli sme na kus reči. Čakala ma pri vchode a ako sme si vykračovali smerom k Charliesu koho sme nestretli! Peťko Holák si svojím neobvyklým krokom rozrážal podvečerný tridsaťstupňový vzduch. Mieril priamo k nám. Na tretí raz som prelomila jeho zastretý pohľad. Dali sme sa do reči. Potešilo ma to, napokon nevidela som ho od matury.
A tuna sú výsledky našich zvedavých otázok: už má intrák, chystá sa na koncert Iron Maiden, momentálne nebrigáduje a bol s Patrikom na pivo.

V ten večer som dlho sedela s krtkom a bolo to strašne fajn. Dokonca ma náhoda zaviala aj k Evičke. Dnes letela do Nemecka, takže som si v duchu gratulovala,že som ju stihla vidieť aspoň na pol hodinu po vyše mesiaci. Od nej ma vyzdvihol macko a išli sme domov. Nebyť toho vstávania na dnešnú rannú by to bol perfektný nedeľný večer.

Apropo moja robota:-D Jeden by si pomyslel, ak pracuješ vo firme (Yazaki Prievidza) vo výstupnej kontrole (de facto posledný článok linky na výrobu auta GAZ, ktoré máte šancu zahliadnuť v Matičke Rusi), tak máš kopec roboty. Na konci zmeny som nestíhala, to je pravda (keďže mi zdrhla kvalitárka s metrom) ale na zajtra si beriem týždeň a krížovky. Ešte musím poreferovať o zaujímavom zložení brigádnickeho týmu na mojom pracovisku. Mnoho punkerov (proti gustu žiaden dišputát ako sa vraví ale podväzky do závodu.. to je proste pecka), jeden emo satanista, Poliaci, Lotyši, chudobní študenti a asi 10 pôvodných pracovníkov.

No nič končím, zajtra idem zase na rannú. A podaktorým musím pripomenúť, že vstávanie na tábor okolo siedmej je ešte veľmi benevolentné. Ja vstávam 4.45 :( Preto na mňa myslite ako aj ja na vás.

Dnes si spomínam

Začína to vstávaním skoro ráno- áno, samozrejme, Janka je ráno veľmi spomalená a preto potrebuje neuveriteľné množstvo času, aby sa dostala do ako-tak prebudeného stavu (k čomu nemálo dopomôže jej ranné kakauko). A potom kam? Jasné, že na tábor- sme radi, že vás môžme privítať na neviem koľkom ročníku letného prímestského tábora v Pastoračnom centre na Šípku. Ale nie sú to tábory, na čo spomínam... je to skôr prechádzka opačným smerom, výlet do školských čias... koľkokrát som prešla po vale :D a ako som na to vždy nadávala...
No, nebudem predstierať, že o siedmej-ôsmej nejako veľmi rozmýšľam. Všetko mi vyšumí z hlavy keď prídem do centra a čaká ma- prekvapivé, nie?- kuchyňa, ktorú mám tak trochu na starosti. Viete, aby deti mali čo papať a piť. Ale opäť je tu niečo neuveriteľne známe- nestihla som raňajky, až okolo pol desiatej bolo dosť času... hmmm, tie naše veľké prestávky, to bolo niečo...
Pracujeme, umývame poháriky, krájame rožky, usmievame sa pri okienku.... nosíme veci, oslovujeme deti... ACH! Jasné! Takže dnes som to mala mať tú autoškolu... hmmm... nestíham... treba zavolať Ferovi, ako inak... to bývali hodiny fyziky... tam neexistovala stredná cesta, buď sme sa úplne offli, alebo (čo sa mňa týka) sme sedeli s otvorenými ústami... a tie naše diskusie... ani to nemohlo byť inak, keď v lavici pred nami sedeli gél, žehlička a natáčky... ktovie prečo mám zrazu strašnú chuť ísť si zahrať tenis, veď my s Lupe sme boli vždy športovo založené :)
Poobede prídem unavená domov... a sestra má v izbe publikácie ako: Zmaturuj zo slovenčiny, Maturita zo slovenčiny, Nová maturita z nemčiny... Toto všetko už máme za sebou, no nie? Jeden je v Londýne... ďalšia v Prahe... iná v Nemecku... niekto sa chystá do Bratislavy... my lenivci (a okrem toho aj nezodpovedno-ľahostajní ľudia) do Nitry... ale tých osem rokov nás drží pokope. Aspoň tak trochu... aspoň vnútri.
No a keď takto o 10 rokov našetrím zo skromného zisku textára neznámej, ale skvelej rockovej kapely dosť peňazí, zaletím si do Londýna... a možno ten človek, na ktorého budem vyvaľovať oči v kaviarni, mysliac si, že konečne vidím pravého Londýnčana, bude mať priezvisko s h na konci... a keď ma zrazí londýnsky autobus (pri fotení, samozrejme, nedávam pozor) tak ma vezmú do nemocnice a tá šarmantná doktorka, čo mi bude naprávať kosti bude mať na nejakej novej verzii anglického pokecu nick Lupe... a keď sa rozhodnem navštíviť opäť raz Europarlament, tak ten slovenský preklad bude podaný známym hlasom jednej kučeravej slečny v tmavomodrom kostýme, o ktorom sme kedysi snívali... a ja prídem domov, ľahnem si a v hladine alfa (tesne pred zaspatím, tam, kde ma vždy napadnú tie najlepšie veci) si pomyslím to, čo som si myslela celých osem rokov: Sú proste super :)

Just another day in London

alebo: Matúš dlho nič nenapísal, teší sa z tohto blogu a využíva príležitosť na podanie najčerstvejších správ.

Budím sa 5:40 na budík, ktorého melódia je jedna z najnepríjemnejších. Keby to neboli The Subways a ich You Got Me, už dávno by display môjho mobilu bozkal stenu izby v predsmrtnom kŕči.
Vydriapem sa z postele a zbehnem do kúpelne. V kuchyni zistím, že mi došlo mlieko a tak na raňajky cereálie nebudú. Neberiem to ako signál a dávam si grécky jogurt s jahodami a čučoriedkami (nie, nežijem si tu posh, toto je výnimka). Navlečiem sa do bielej košele, uviažem si skinny kravatu, k tomu sveter a opúšťam dom.
O dve hodiny neskôr sedím v klimatizovanom ofise, počúvam reči ruskej managerky, nejakého mudrlanta z Floridy a slovenského uberšéfa o tom, akú skvelú prácu vykonal tím za posledný týždeň (či mesiac, či koľko), aký je ďalší plán a k tomu ako bonus aj zopár rád a tipov.
Potom mi poľský (možno budúci) kolega vysvetľuje, čo by bolo nápľňou mojej potencionálnej práce pre ich spoločnosť, čosi ako malé školenie. Korunované je to rozhovorom s ruskou managerkou, ktorej asistuje slovenská asistentka (milé ryšavé dievča z Galanty, ktoré študuje na londonmet, univerzite, ktorú začnem robiť aj ja). Ruska exemplár sama o sebe.
Z tohto stretnutia/interview/trainingu (whatever) odchádzam s viac než zmiešanými pocitmi. Potrebujem sa ukludniť a porozmýšľať, to všetko pred druhým interview. Našťastie mám tri hodiny čas a tak končím v kaviarni s obrovským latte a miniatúrnym čokoládovým koláčom. Čítam Kerouaca a pomaly sa dostávam do normálu.
O pol tretej sa pozbieram, opláchnem si tvár na trochu pochybne vyzerajúcom záchode a bežím na druhé stretnutie. V podstate to bol jazykový test z češtiny, ktorý má zistiť, či mám dostatočné znalosti a schopnosti pracovať na lokalizácií hier z angličtiny do češtiny. Spolu s Nemcom, Francúzom a Rusom (či kým to vlastne) píšem test v ofise vo finančnom centre Londýna, na ktorého týždenný nájom by mi nestačila asi ani dvojmesačná výplata. Nevermind.
O hodinu a pol neskôr s prázdnou hlavou a nie úplne zlým pocitom opúšťam recepciu šesť razy väčšiu ako moja izba a hľadám si cestu k autobusu, ktorý ma dovezie naspať domov.
Pri dverách zo zeme dvíham obálku zo školy so všetkými informáciami potrebnými pre začínajúcich študentov, lognem si z brusnicového tescodžúsu a otváram Skype na chat s bývalou kolegyňou. Preberiem s ňou detaily zajtrajšej narodeninovej party. Presne o štvrtej na Finsbury park.
Čaká ma varenie večere, upratovanie izby, možno sprcha a spánok. Zvyšok zajtra. Ako vravím, just another day in London.

Začiatok?

..možno.

Neviem či je to tým, že už viac ako pol roka si nebrúsim nechtíky o klávesnicu pri blogovaní a prejavujú sa abstinenčné príznaky, ale akosi odrazu som dostala chuť písať, blogovať, zapriahnuť do toho pár skvelých (ex)bloggerov ale aj nováčikov a začať niečo nové.

Lebo aj keď matury a rozlúčka so strednou urobili akoby pomyselnú hrubú čiaru ze niečím čo bolo, na druhej strane zase načneme niečo úplne nové a takpovediac nepoznané - ideme na vysokú, nový priatelia, nové prostredie, kopa zmien... tak prečo o tom niečo nenapísať? Hm..?