Ako obyčajne, aj dnes som vstala asi o ôsmej. Uvažujem, čo budem celý deň robiť. Napadne mi, že asi opäť nič dôležité, a tak si ešte na hodinku pospím. Potom sa naraňajkujem, vychystám sa a idem si do mesta po fotky na index (od Hantabala, ale celkom dobré). Poobede trochu upracem a potom, teda vlastne teraz, pre zmenu oddychujem:) A večer možno niekam vypadnem.
Mimochodom, zdravím 8.D (ach, už len bývalú...) Týmto mojím pútavým opisom dňa som len chcela naznačiť, ako to vyzerá...chápete, keď mám už tú česť napísať sem niečo. A takto to aj vyzerá - do začiatku školy sú to u mňa presne 4 mesiace flákania sa a ničnerobenia. No dobre, mám za sebou aj klasické táborové turné, sem-tam nejaké iné akcie, aspoň raz za rok treba ponavštevovať aj rodinu, všetkých ujov a tetušky a dokonca som bola aj na dovolenke - niečo ako Tour de Slovakia s pár priateľmi, keďže kombináciu "Roháče+naša rodina" som zásadne odmietla. Ale inak v podstate nerobím takmer nič.
A čo sa školy týka, do Nitry sa myslím celkom teším, len sa obávam, ako budem po tých mesiacoch neskutočnej lenivosti zvládať také veci ako vstávanie. A potom že učiť sa. No dovidenia:) Ale aj tak...nová škola, noví spolužiaci (tí na skúškach nevyzerali najhoršie) a úplný bonus...naše bývanie (že Jani;) tak na to sa nedá netešiť. Ako druhá vec je, že ani neviem, kam mám ísť na zápis...ale je tam toho:)
štvrtok 28. augusta 2008
Včera
Stopka. Auto stojí. Po hlavnej ceste prichádza cyklista. Cyklista spomaľuje. Cyklista zastavuje. Cyklista stojí a nehýbe sa. Auto prejde. A Janka nedostala vodičák.
To bola jedna z vecí, prečo bol včerajšok zlý deň. Kvôli jednému cyklistovi nedostať vodičák? Podľa mňa ani nevedel, že je na hlavnej. Ale čo už. Nabudúce otvorím okienko a poviem mu to. Mimochodom, nie je niekto z vás zverolekár? Môj škrečok na tom nie je dobre. Vlastne myslím, že už tu dlho nebude. To je ďalšia vec, vďaka ktorej bol včerajšok zlý deň. Tú tretiu, ak dovolíte, si nechám pre seba. Každopádne....
Ako včera, tak aj dnes? Ďakujem, ale neprosím. Dúfam, že dnes to bude lepšie. Dúfam, že moje dni budú mať stúpajúcu tendenciu. Pretože tých zlých dní bolo na posledné mesiace naozaj trochu priveľa.
To bola jedna z vecí, prečo bol včerajšok zlý deň. Kvôli jednému cyklistovi nedostať vodičák? Podľa mňa ani nevedel, že je na hlavnej. Ale čo už. Nabudúce otvorím okienko a poviem mu to. Mimochodom, nie je niekto z vás zverolekár? Môj škrečok na tom nie je dobre. Vlastne myslím, že už tu dlho nebude. To je ďalšia vec, vďaka ktorej bol včerajšok zlý deň. Tú tretiu, ak dovolíte, si nechám pre seba. Každopádne....
Ako včera, tak aj dnes? Ďakujem, ale neprosím. Dúfam, že dnes to bude lepšie. Dúfam, že moje dni budú mať stúpajúcu tendenciu. Pretože tých zlých dní bolo na posledné mesiace naozaj trochu priveľa.
štvrtok 21. augusta 2008
Takmer spleen
Ľudia, dnes som sa ráno zobudila a bolo mi normálne smutno. Inokedy to v pohode zvládam, celý deň niečo robím, a keď nerobím tak ležím pred telkou a prepínam medzi Eurosportom, MTV a vh1. Ale dnes to bolo iné, prišiel taký ten pocit, ako keď si človek strašne dlho myslí, že si vystačí aj sám a potom odrazu zistí ako veľmi sa mýlil.
Ale ako tuším napísal Hemingway: "Slnko aj vychádza" (ak to nebol on, tak Janka ma isto opraví a vyhreší), keď som si kontrolovala inbox tak som tam našla mail od mojej spolubývajúcej na šturáku. Samozrejme, keď som sa dozvedela, že so mnou bude bývať, zapojila som google až som naďabila na jej blog (v područí sme.sk) a touto cestou som sa dopracovala k jej mailu a napisala som (najnovšie som nechutne iniciatívna). Heh, takže to vyzerá tak, že budem rok bývať s bloggerkou, ktorá počúva Placebo a medzi svoje obľúbené knihy zaradila Nórske drevo. Už len ísť na to pivo s revom a viva la vida :O)
A čo vy??
Ale ako tuším napísal Hemingway: "Slnko aj vychádza" (ak to nebol on, tak Janka ma isto opraví a vyhreší), keď som si kontrolovala inbox tak som tam našla mail od mojej spolubývajúcej na šturáku. Samozrejme, keď som sa dozvedela, že so mnou bude bývať, zapojila som google až som naďabila na jej blog (v područí sme.sk) a touto cestou som sa dopracovala k jej mailu a napisala som (najnovšie som nechutne iniciatívna). Heh, takže to vyzerá tak, že budem rok bývať s bloggerkou, ktorá počúva Placebo a medzi svoje obľúbené knihy zaradila Nórske drevo. Už len ísť na to pivo s revom a viva la vida :O)
A čo vy??
utorok 12. augusta 2008
Pracujem! alebo už je zase dobre
Ako väščina z vás vie (ak nie všetci), prežil som dva dosť biedne týždne. Pár svetlých momentov síce bolo, ale stále ma žralo, že som bez práce. Ráno som sa zobudil a nemal čo robiť, kam ísť a navyše som len míňal peniaze. stihol som absolvovať test, interview a tréning (ako som už písal), k čomu sa pridala návšteva asi troch agentúr a reagovanie na desiatky ponúk na internete. Jeden deň som skúsil ponúkať zmluvy na simkarty po obchodoch, ale keď som bezúspešne prešiel asi desať ocorner shopov a internetových kaviarní, zničený som sadol na autobus a odviezol sa domov. To bolo asi najväčšie dno.
Našťastie som sa dozvedel, že v spoločnosti, v ktorej som predtým pracoval, zase hľadajú czech speakers. Tento pondelok som tam teda zavolal, že či je to pravda. Oznámili mi, že už som na prácu zabookovaný mojou agentúrou (hlavne že som o ničom nevedel)!! Táto správa mi mierne vyrazila dych, za ostatné dva týždne bola jednoznačne najlepšia. V návale radosti som začal skákať po izbe, bleskovo som bol oblečený a už som sedel v autobuse. Bolo hnusne chladné a zamračené počasie, ale mne prišlo úplne ideálne.
Takže znova pracujem, a nemôžem si želať nič viac. Len aby to vydržalo tri týždne, potom už letím domov. Aby som vás všetkých videl a urobili sme veľkú party! Držte palce a uvoľňujte termíny v diároch!
pecka na záver:
Veziem sa dnes autobusom domov, keď na zastávke nastúpi tučna cigánka. Škaredá ako noc po jadrovom výbuchu, vlečúca za sebou dlhú riflovú sukňu si sadla priamo oproti mne. Sieťované červené šľapky a mastné čierne vlasy v obrej gumičke vhodne dokreslovali situáciu. Viete ale, čo mala veľkými trblietavými písmenami napísané na tričku? Glamorous! Tomu hovorím štýl, dámy a páni.
Našťastie som sa dozvedel, že v spoločnosti, v ktorej som predtým pracoval, zase hľadajú czech speakers. Tento pondelok som tam teda zavolal, že či je to pravda. Oznámili mi, že už som na prácu zabookovaný mojou agentúrou (hlavne že som o ničom nevedel)!! Táto správa mi mierne vyrazila dych, za ostatné dva týždne bola jednoznačne najlepšia. V návale radosti som začal skákať po izbe, bleskovo som bol oblečený a už som sedel v autobuse. Bolo hnusne chladné a zamračené počasie, ale mne prišlo úplne ideálne.
Takže znova pracujem, a nemôžem si želať nič viac. Len aby to vydržalo tri týždne, potom už letím domov. Aby som vás všetkých videl a urobili sme veľkú party! Držte palce a uvoľňujte termíny v diároch!
pecka na záver:
Veziem sa dnes autobusom domov, keď na zastávke nastúpi tučna cigánka. Škaredá ako noc po jadrovom výbuchu, vlečúca za sebou dlhú riflovú sukňu si sadla priamo oproti mne. Sieťované červené šľapky a mastné čierne vlasy v obrej gumičke vhodne dokreslovali situáciu. Viete ale, čo mala veľkými trblietavými písmenami napísané na tričku? Glamorous! Tomu hovorím štýl, dámy a páni.
piatok 8. augusta 2008
Headlines
...ako keď Janka úžasne a nezabudnuteľne napodobňovala jedného Adama a ani sme netusili, že bude s nami v bloku,
...ako keď baby pomáhali Oravcovej zapájať počítač a stále im to nefungovalo a ja som práve vtedy tajne odfotila Oravinu pravú ruku.
...ako keď sme mali hodiny fyziky a strašne sme sa bavili na ľuďoch naokolo a keď nám raz Fero rozprával, ako sa vedecky dá potvrdiť a vysvetliť existencia duchov a paranormálnych javov.
...ako keď sme mierne v strese zisťovali od "psychológov" čo robili na biole a od "technikov"čo od nich Fero chcel na písomke.
...ako sme sedeli v lavici v nezabudnuteľnej zostave Janka+Katka+ja a bavili sme sa o telenovele v ktorej Miro hrá španielskeho trubadúra a svojej vyvolenej pod oknom po latinsky vyspevuje "in silvis resonent dulcia carmina".
...ako som sa strasne tešila keď bude po maturitách a pôjdem si svojou cestou.. a ako strašne chcem tie časy naspäť.
...ako keď baby pomáhali Oravcovej zapájať počítač a stále im to nefungovalo a ja som práve vtedy tajne odfotila Oravinu pravú ruku.
...ako keď sme mali hodiny fyziky a strašne sme sa bavili na ľuďoch naokolo a keď nám raz Fero rozprával, ako sa vedecky dá potvrdiť a vysvetliť existencia duchov a paranormálnych javov.
...ako keď sme mierne v strese zisťovali od "psychológov" čo robili na biole a od "technikov"čo od nich Fero chcel na písomke.
...ako sme sedeli v lavici v nezabudnuteľnej zostave Janka+Katka+ja a bavili sme sa o telenovele v ktorej Miro hrá španielskeho trubadúra a svojej vyvolenej pod oknom po latinsky vyspevuje "in silvis resonent dulcia carmina".
...ako som sa strasne tešila keď bude po maturitách a pôjdem si svojou cestou.. a ako strašne chcem tie časy naspäť.
streda 6. augusta 2008
Dilema
Tak toto prosím berte ako psychický úlet... asi najskôr produkt posledného kŕča/u nejakej doteraz neznámej choroby v kombinácii s nedostatkom čerstvého vzduchu a miestami nadpriemerným rozmýšľaním.
Takže... (používam slovné barličky... ejha... dehonestujem svoj prejav)... ukážem vám jednu (ukážkovú, iná sa ukázať nedá) dilemu. Musíte sa ale prispôsobiť, každý rozmýšľa v tej rovine, v akej mu je to prirodzené. Ja som dievča a pokiaľ viem tak hetero, takže budem hovoriť o chlapcoch. Predstava je takáto: Existujú dve osoby. Jednu máte radi... respektíve máte radi jej vnútro, myšlienky, obdivujete ju, skrátka je to na najlepšej ceste k zamilovaniu (stav mne doteraz neznámy, ale veď aj to raz bude). A tá druhá... čo to budem rozvádzať, je pre vás proste desne príťažlivá. Ani zďaleka ju neľúbite, ale stačí pár dotykov a ste úplne namäkko... dali by ste sa nahovoriť hádam na všetko. Toto je moja predstava. A čo teraz?
Milí priatelia, ako by ste toto riešili? Viem, už mi asi naozaj šibe, ale čo má robiť človek, ktorý chce dodržať všetky princípy vernosti no natrafí na jednu osobu z milióna, ktorá naňho pôsobí ľudskými feromónmi?
Asi by som mala občas vypnúť môj mozog... ale kým tak urobím, zaujíma ma názor iných. Tak takéto dilemy vymýšľam, keď nemám čo robiť... či skôr samé sa zjavujú v mojej hlave? Pekný deň :)
Takže... (používam slovné barličky... ejha... dehonestujem svoj prejav)... ukážem vám jednu (ukážkovú, iná sa ukázať nedá) dilemu. Musíte sa ale prispôsobiť, každý rozmýšľa v tej rovine, v akej mu je to prirodzené. Ja som dievča a pokiaľ viem tak hetero, takže budem hovoriť o chlapcoch. Predstava je takáto: Existujú dve osoby. Jednu máte radi... respektíve máte radi jej vnútro, myšlienky, obdivujete ju, skrátka je to na najlepšej ceste k zamilovaniu (stav mne doteraz neznámy, ale veď aj to raz bude). A tá druhá... čo to budem rozvádzať, je pre vás proste desne príťažlivá. Ani zďaleka ju neľúbite, ale stačí pár dotykov a ste úplne namäkko... dali by ste sa nahovoriť hádam na všetko. Toto je moja predstava. A čo teraz?
Milí priatelia, ako by ste toto riešili? Viem, už mi asi naozaj šibe, ale čo má robiť človek, ktorý chce dodržať všetky princípy vernosti no natrafí na jednu osobu z milióna, ktorá naňho pôsobí ľudskými feromónmi?
Asi by som mala občas vypnúť môj mozog... ale kým tak urobím, zaujíma ma názor iných. Tak takéto dilemy vymýšľam, keď nemám čo robiť... či skôr samé sa zjavujú v mojej hlave? Pekný deň :)
Agro
Všetci brigádujú, robia autoškolu, riešia lásku, internáty, koncerty a tak.. a ja si tak lážoplážo pomáham doma, aby som mala svätý pokoj, dostatok pobytu na čerstvom vzduchu a trošku rozkoše z dobre vykonanej práce.
Minule som napríklad s výdatnou pomocou uskladňovala úrodu po žatve (viete aký je rozdiel medzi jačmeňom a žitom??), počítala vrecia, označovala.. proste niečo úplne iné a úplne nové. A navyše úžasný relax v kontraste s mojimi bežnými aktivitami.
Dnes sme dostali s bratom akčnú úlohu upratať drevo. Vzadu za domom vraj mala byť nejaká kopa dreva (cca pol lesa) a my sme ho mali naložiť na vlečku. Dokonca som vstala už pred ôsmou aby som sa stihla vyhnúť najväčšej páľave, ale príroda, celková konštalácia hviezd a moja celoživotná smola zohrali svoju úlohu a tak ma doštípali mravce, slnko ma prismažilo, liezol po mne pavúk a niekoľkokrát mi zadrelo do prsta.
Trochu mi to teraz spätne pripadá ako deň vo výcvikovom tábore pre ideálnu manželku nemeckého roľníka. Ale človek nikdy nevie.
Odháňajúc myšlienky na budúce povolanie J.Korca bežím do sprachy zmyť si piliny z vlasov...
Minule som napríklad s výdatnou pomocou uskladňovala úrodu po žatve (viete aký je rozdiel medzi jačmeňom a žitom??), počítala vrecia, označovala.. proste niečo úplne iné a úplne nové. A navyše úžasný relax v kontraste s mojimi bežnými aktivitami.
Dnes sme dostali s bratom akčnú úlohu upratať drevo. Vzadu za domom vraj mala byť nejaká kopa dreva (cca pol lesa) a my sme ho mali naložiť na vlečku. Dokonca som vstala už pred ôsmou aby som sa stihla vyhnúť najväčšej páľave, ale príroda, celková konštalácia hviezd a moja celoživotná smola zohrali svoju úlohu a tak ma doštípali mravce, slnko ma prismažilo, liezol po mne pavúk a niekoľkokrát mi zadrelo do prsta.
Trochu mi to teraz spätne pripadá ako deň vo výcvikovom tábore pre ideálnu manželku nemeckého roľníka. Ale človek nikdy nevie.
Odháňajúc myšlienky na budúce povolanie J.Korca bežím do sprachy zmyť si piliny z vlasov...
utorok 5. augusta 2008
The search continues...
Utorok, deň 2. Poslal som ďalších minimálne dvadsať CV, urobil asi päť telefonátov. Celý deň hľadám prácu a pomaly mi začína šibať. Mali sa ozvať z piatkového jazykového testu, ale zatiaľ nič.. Prestáva mi chutiť a aj to zvyšné jedlo pomaly dochádza. Odkedy som sa v sobotu vrátil z (úúúúžasnej) party, nebol som ešte vonku. Zajtra už budem musieť ísť, lebo to zle dopadne. Aj keď bude vonku isto zase pršať, treba ísť do obchodu a poslať list. Dúfam, že zajtra bude lepšie, lebo takto to už dlho nepôjde, to je jasné. Uvidíme, čo sa stane a či budem:
PS: Tento príspevok je venovaný anjelikovi Katke, ktorá konečne navštívila blog a nemôže jesť mäso, takže mi ho všetko pošle.
- prekladať počítačové hry
- robiť ako telefonista a volať už ani neviem komu
- vyberať na uliciach peniaze pre charitu
- rozbiehať kariéru modela
- pracovať ako sekretárka v nejakej firme
- začínať kariéru vo fast foode
- čokoľvek iné, kam som dnes poslal CV
PS: Tento príspevok je venovaný anjelikovi Katke, ktorá konečne navštívila blog a nemôže jesť mäso, takže mi ho všetko pošle.
pondelok 4. augusta 2008
nostalgicko depresivno stastna nedela
Som sa rozhodla prispieť svojou troškou do internetového priestoru.
Ľudkovia.. Poznáte ma a teda asi viete, že nedele boli častokrát mojou achillovou pätou. Dlho som nemala toľko zmiešaných pocitov ako včera. Vďaka mojej láske (neuveriteľný pokrok po mojej tienistej minulosti, ale evidentne na každého raz dôjde) sa mi vyhýbali všetky negatívne pocity. Ale občas sa niečo poserie. Tradičné vyrábanie problémov vo vzťahu, to si nezaslúži ani opis, lebo by sa to zvrhlo v babský keckrúžok a Matúško by ma zmazal:-D.
Našťastie mi zavolala Nelly a zašli sme na kus reči. Čakala ma pri vchode a ako sme si vykračovali smerom k Charliesu koho sme nestretli! Peťko Holák si svojím neobvyklým krokom rozrážal podvečerný tridsaťstupňový vzduch. Mieril priamo k nám. Na tretí raz som prelomila jeho zastretý pohľad. Dali sme sa do reči. Potešilo ma to, napokon nevidela som ho od matury.
A tuna sú výsledky našich zvedavých otázok: už má intrák, chystá sa na koncert Iron Maiden, momentálne nebrigáduje a bol s Patrikom na pivo.
V ten večer som dlho sedela s krtkom a bolo to strašne fajn. Dokonca ma náhoda zaviala aj k Evičke. Dnes letela do Nemecka, takže som si v duchu gratulovala,že som ju stihla vidieť aspoň na pol hodinu po vyše mesiaci. Od nej ma vyzdvihol macko a išli sme domov. Nebyť toho vstávania na dnešnú rannú by to bol perfektný nedeľný večer.
Apropo moja robota:-D Jeden by si pomyslel, ak pracuješ vo firme (Yazaki Prievidza) vo výstupnej kontrole (de facto posledný článok linky na výrobu auta GAZ, ktoré máte šancu zahliadnuť v Matičke Rusi), tak máš kopec roboty. Na konci zmeny som nestíhala, to je pravda (keďže mi zdrhla kvalitárka s metrom) ale na zajtra si beriem týždeň a krížovky. Ešte musím poreferovať o zaujímavom zložení brigádnickeho týmu na mojom pracovisku. Mnoho punkerov (proti gustu žiaden dišputát ako sa vraví ale podväzky do závodu.. to je proste pecka), jeden emo satanista, Poliaci, Lotyši, chudobní študenti a asi 10 pôvodných pracovníkov.
No nič končím, zajtra idem zase na rannú. A podaktorým musím pripomenúť, že vstávanie na tábor okolo siedmej je ešte veľmi benevolentné. Ja vstávam 4.45 :( Preto na mňa myslite ako aj ja na vás.
Ľudkovia.. Poznáte ma a teda asi viete, že nedele boli častokrát mojou achillovou pätou. Dlho som nemala toľko zmiešaných pocitov ako včera. Vďaka mojej láske (neuveriteľný pokrok po mojej tienistej minulosti, ale evidentne na každého raz dôjde) sa mi vyhýbali všetky negatívne pocity. Ale občas sa niečo poserie. Tradičné vyrábanie problémov vo vzťahu, to si nezaslúži ani opis, lebo by sa to zvrhlo v babský keckrúžok a Matúško by ma zmazal:-D.
Našťastie mi zavolala Nelly a zašli sme na kus reči. Čakala ma pri vchode a ako sme si vykračovali smerom k Charliesu koho sme nestretli! Peťko Holák si svojím neobvyklým krokom rozrážal podvečerný tridsaťstupňový vzduch. Mieril priamo k nám. Na tretí raz som prelomila jeho zastretý pohľad. Dali sme sa do reči. Potešilo ma to, napokon nevidela som ho od matury.
A tuna sú výsledky našich zvedavých otázok: už má intrák, chystá sa na koncert Iron Maiden, momentálne nebrigáduje a bol s Patrikom na pivo.
V ten večer som dlho sedela s krtkom a bolo to strašne fajn. Dokonca ma náhoda zaviala aj k Evičke. Dnes letela do Nemecka, takže som si v duchu gratulovala,že som ju stihla vidieť aspoň na pol hodinu po vyše mesiaci. Od nej ma vyzdvihol macko a išli sme domov. Nebyť toho vstávania na dnešnú rannú by to bol perfektný nedeľný večer.
Apropo moja robota:-D Jeden by si pomyslel, ak pracuješ vo firme (Yazaki Prievidza) vo výstupnej kontrole (de facto posledný článok linky na výrobu auta GAZ, ktoré máte šancu zahliadnuť v Matičke Rusi), tak máš kopec roboty. Na konci zmeny som nestíhala, to je pravda (keďže mi zdrhla kvalitárka s metrom) ale na zajtra si beriem týždeň a krížovky. Ešte musím poreferovať o zaujímavom zložení brigádnickeho týmu na mojom pracovisku. Mnoho punkerov (proti gustu žiaden dišputát ako sa vraví ale podväzky do závodu.. to je proste pecka), jeden emo satanista, Poliaci, Lotyši, chudobní študenti a asi 10 pôvodných pracovníkov.
No nič končím, zajtra idem zase na rannú. A podaktorým musím pripomenúť, že vstávanie na tábor okolo siedmej je ešte veľmi benevolentné. Ja vstávam 4.45 :( Preto na mňa myslite ako aj ja na vás.
Dnes si spomínam
Začína to vstávaním skoro ráno- áno, samozrejme, Janka je ráno veľmi spomalená a preto potrebuje neuveriteľné množstvo času, aby sa dostala do ako-tak prebudeného stavu (k čomu nemálo dopomôže jej ranné kakauko). A potom kam? Jasné, že na tábor- sme radi, že vás môžme privítať na neviem koľkom ročníku letného prímestského tábora v Pastoračnom centre na Šípku. Ale nie sú to tábory, na čo spomínam... je to skôr prechádzka opačným smerom, výlet do školských čias... koľkokrát som prešla po vale :D a ako som na to vždy nadávala...
No, nebudem predstierať, že o siedmej-ôsmej nejako veľmi rozmýšľam. Všetko mi vyšumí z hlavy keď prídem do centra a čaká ma- prekvapivé, nie?- kuchyňa, ktorú mám tak trochu na starosti. Viete, aby deti mali čo papať a piť. Ale opäť je tu niečo neuveriteľne známe- nestihla som raňajky, až okolo pol desiatej bolo dosť času... hmmm, tie naše veľké prestávky, to bolo niečo...
Pracujeme, umývame poháriky, krájame rožky, usmievame sa pri okienku.... nosíme veci, oslovujeme deti... ACH! Jasné! Takže dnes som to mala mať tú autoškolu... hmmm... nestíham... treba zavolať Ferovi, ako inak... to bývali hodiny fyziky... tam neexistovala stredná cesta, buď sme sa úplne offli, alebo (čo sa mňa týka) sme sedeli s otvorenými ústami... a tie naše diskusie... ani to nemohlo byť inak, keď v lavici pred nami sedeli gél, žehlička a natáčky... ktovie prečo mám zrazu strašnú chuť ísť si zahrať tenis, veď my s Lupe sme boli vždy športovo založené :)
Poobede prídem unavená domov... a sestra má v izbe publikácie ako: Zmaturuj zo slovenčiny, Maturita zo slovenčiny, Nová maturita z nemčiny... Toto všetko už máme za sebou, no nie? Jeden je v Londýne... ďalšia v Prahe... iná v Nemecku... niekto sa chystá do Bratislavy... my lenivci (a okrem toho aj nezodpovedno-ľahostajní ľudia) do Nitry... ale tých osem rokov nás drží pokope. Aspoň tak trochu... aspoň vnútri.
No a keď takto o 10 rokov našetrím zo skromného zisku textára neznámej, ale skvelej rockovej kapely dosť peňazí, zaletím si do Londýna... a možno ten človek, na ktorého budem vyvaľovať oči v kaviarni, mysliac si, že konečne vidím pravého Londýnčana, bude mať priezvisko s h na konci... a keď ma zrazí londýnsky autobus (pri fotení, samozrejme, nedávam pozor) tak ma vezmú do nemocnice a tá šarmantná doktorka, čo mi bude naprávať kosti bude mať na nejakej novej verzii anglického pokecu nick Lupe... a keď sa rozhodnem navštíviť opäť raz Europarlament, tak ten slovenský preklad bude podaný známym hlasom jednej kučeravej slečny v tmavomodrom kostýme, o ktorom sme kedysi snívali... a ja prídem domov, ľahnem si a v hladine alfa (tesne pred zaspatím, tam, kde ma vždy napadnú tie najlepšie veci) si pomyslím to, čo som si myslela celých osem rokov: Sú proste super :)
No, nebudem predstierať, že o siedmej-ôsmej nejako veľmi rozmýšľam. Všetko mi vyšumí z hlavy keď prídem do centra a čaká ma- prekvapivé, nie?- kuchyňa, ktorú mám tak trochu na starosti. Viete, aby deti mali čo papať a piť. Ale opäť je tu niečo neuveriteľne známe- nestihla som raňajky, až okolo pol desiatej bolo dosť času... hmmm, tie naše veľké prestávky, to bolo niečo...
Pracujeme, umývame poháriky, krájame rožky, usmievame sa pri okienku.... nosíme veci, oslovujeme deti... ACH! Jasné! Takže dnes som to mala mať tú autoškolu... hmmm... nestíham... treba zavolať Ferovi, ako inak... to bývali hodiny fyziky... tam neexistovala stredná cesta, buď sme sa úplne offli, alebo (čo sa mňa týka) sme sedeli s otvorenými ústami... a tie naše diskusie... ani to nemohlo byť inak, keď v lavici pred nami sedeli gél, žehlička a natáčky... ktovie prečo mám zrazu strašnú chuť ísť si zahrať tenis, veď my s Lupe sme boli vždy športovo založené :)
Poobede prídem unavená domov... a sestra má v izbe publikácie ako: Zmaturuj zo slovenčiny, Maturita zo slovenčiny, Nová maturita z nemčiny... Toto všetko už máme za sebou, no nie? Jeden je v Londýne... ďalšia v Prahe... iná v Nemecku... niekto sa chystá do Bratislavy... my lenivci (a okrem toho aj nezodpovedno-ľahostajní ľudia) do Nitry... ale tých osem rokov nás drží pokope. Aspoň tak trochu... aspoň vnútri.
No a keď takto o 10 rokov našetrím zo skromného zisku textára neznámej, ale skvelej rockovej kapely dosť peňazí, zaletím si do Londýna... a možno ten človek, na ktorého budem vyvaľovať oči v kaviarni, mysliac si, že konečne vidím pravého Londýnčana, bude mať priezvisko s h na konci... a keď ma zrazí londýnsky autobus (pri fotení, samozrejme, nedávam pozor) tak ma vezmú do nemocnice a tá šarmantná doktorka, čo mi bude naprávať kosti bude mať na nejakej novej verzii anglického pokecu nick Lupe... a keď sa rozhodnem navštíviť opäť raz Europarlament, tak ten slovenský preklad bude podaný známym hlasom jednej kučeravej slečny v tmavomodrom kostýme, o ktorom sme kedysi snívali... a ja prídem domov, ľahnem si a v hladine alfa (tesne pred zaspatím, tam, kde ma vždy napadnú tie najlepšie veci) si pomyslím to, čo som si myslela celých osem rokov: Sú proste super :)
piatok 1. augusta 2008
Just another day in London
alebo: Matúš dlho nič nenapísal, teší sa z tohto blogu a využíva príležitosť na podanie najčerstvejších správ.
Budím sa 5:40 na budík, ktorého melódia je jedna z najnepríjemnejších. Keby to neboli The Subways a ich You Got Me, už dávno by display môjho mobilu bozkal stenu izby v predsmrtnom kŕči.
Vydriapem sa z postele a zbehnem do kúpelne. V kuchyni zistím, že mi došlo mlieko a tak na raňajky cereálie nebudú. Neberiem to ako signál a dávam si grécky jogurt s jahodami a čučoriedkami (nie, nežijem si tu posh, toto je výnimka). Navlečiem sa do bielej košele, uviažem si skinny kravatu, k tomu sveter a opúšťam dom.
O dve hodiny neskôr sedím v klimatizovanom ofise, počúvam reči ruskej managerky, nejakého mudrlanta z Floridy a slovenského uberšéfa o tom, akú skvelú prácu vykonal tím za posledný týždeň (či mesiac, či koľko), aký je ďalší plán a k tomu ako bonus aj zopár rád a tipov.
Potom mi poľský (možno budúci) kolega vysvetľuje, čo by bolo nápľňou mojej potencionálnej práce pre ich spoločnosť, čosi ako malé školenie. Korunované je to rozhovorom s ruskou managerkou, ktorej asistuje slovenská asistentka (milé ryšavé dievča z Galanty, ktoré študuje na londonmet, univerzite, ktorú začnem robiť aj ja). Ruska exemplár sama o sebe.
Z tohto stretnutia/interview/trainingu (whatever) odchádzam s viac než zmiešanými pocitmi. Potrebujem sa ukludniť a porozmýšľať, to všetko pred druhým interview. Našťastie mám tri hodiny čas a tak končím v kaviarni s obrovským latte a miniatúrnym čokoládovým koláčom. Čítam Kerouaca a pomaly sa dostávam do normálu.
O pol tretej sa pozbieram, opláchnem si tvár na trochu pochybne vyzerajúcom záchode a bežím na druhé stretnutie. V podstate to bol jazykový test z češtiny, ktorý má zistiť, či mám dostatočné znalosti a schopnosti pracovať na lokalizácií hier z angličtiny do češtiny. Spolu s Nemcom, Francúzom a Rusom (či kým to vlastne) píšem test v ofise vo finančnom centre Londýna, na ktorého týždenný nájom by mi nestačila asi ani dvojmesačná výplata. Nevermind.
O hodinu a pol neskôr s prázdnou hlavou a nie úplne zlým pocitom opúšťam recepciu šesť razy väčšiu ako moja izba a hľadám si cestu k autobusu, ktorý ma dovezie naspať domov.
Pri dverách zo zeme dvíham obálku zo školy so všetkými informáciami potrebnými pre začínajúcich študentov, lognem si z brusnicového tescodžúsu a otváram Skype na chat s bývalou kolegyňou. Preberiem s ňou detaily zajtrajšej narodeninovej party. Presne o štvrtej na Finsbury park.
Čaká ma varenie večere, upratovanie izby, možno sprcha a spánok. Zvyšok zajtra. Ako vravím, just another day in London.
Budím sa 5:40 na budík, ktorého melódia je jedna z najnepríjemnejších. Keby to neboli The Subways a ich You Got Me, už dávno by display môjho mobilu bozkal stenu izby v predsmrtnom kŕči.
Vydriapem sa z postele a zbehnem do kúpelne. V kuchyni zistím, že mi došlo mlieko a tak na raňajky cereálie nebudú. Neberiem to ako signál a dávam si grécky jogurt s jahodami a čučoriedkami (nie, nežijem si tu posh, toto je výnimka). Navlečiem sa do bielej košele, uviažem si skinny kravatu, k tomu sveter a opúšťam dom.
O dve hodiny neskôr sedím v klimatizovanom ofise, počúvam reči ruskej managerky, nejakého mudrlanta z Floridy a slovenského uberšéfa o tom, akú skvelú prácu vykonal tím za posledný týždeň (či mesiac, či koľko), aký je ďalší plán a k tomu ako bonus aj zopár rád a tipov.
Potom mi poľský (možno budúci) kolega vysvetľuje, čo by bolo nápľňou mojej potencionálnej práce pre ich spoločnosť, čosi ako malé školenie. Korunované je to rozhovorom s ruskou managerkou, ktorej asistuje slovenská asistentka (milé ryšavé dievča z Galanty, ktoré študuje na londonmet, univerzite, ktorú začnem robiť aj ja). Ruska exemplár sama o sebe.
Z tohto stretnutia/interview/trainingu (whatever) odchádzam s viac než zmiešanými pocitmi. Potrebujem sa ukludniť a porozmýšľať, to všetko pred druhým interview. Našťastie mám tri hodiny čas a tak končím v kaviarni s obrovským latte a miniatúrnym čokoládovým koláčom. Čítam Kerouaca a pomaly sa dostávam do normálu.
O pol tretej sa pozbieram, opláchnem si tvár na trochu pochybne vyzerajúcom záchode a bežím na druhé stretnutie. V podstate to bol jazykový test z češtiny, ktorý má zistiť, či mám dostatočné znalosti a schopnosti pracovať na lokalizácií hier z angličtiny do češtiny. Spolu s Nemcom, Francúzom a Rusom (či kým to vlastne) píšem test v ofise vo finančnom centre Londýna, na ktorého týždenný nájom by mi nestačila asi ani dvojmesačná výplata. Nevermind.
O hodinu a pol neskôr s prázdnou hlavou a nie úplne zlým pocitom opúšťam recepciu šesť razy väčšiu ako moja izba a hľadám si cestu k autobusu, ktorý ma dovezie naspať domov.
Pri dverách zo zeme dvíham obálku zo školy so všetkými informáciami potrebnými pre začínajúcich študentov, lognem si z brusnicového tescodžúsu a otváram Skype na chat s bývalou kolegyňou. Preberiem s ňou detaily zajtrajšej narodeninovej party. Presne o štvrtej na Finsbury park.
Čaká ma varenie večere, upratovanie izby, možno sprcha a spánok. Zvyšok zajtra. Ako vravím, just another day in London.
Začiatok?
..možno.
Neviem či je to tým, že už viac ako pol roka si nebrúsim nechtíky o klávesnicu pri blogovaní a prejavujú sa abstinenčné príznaky, ale akosi odrazu som dostala chuť písať, blogovať, zapriahnuť do toho pár skvelých (ex)bloggerov ale aj nováčikov a začať niečo nové.
Lebo aj keď matury a rozlúčka so strednou urobili akoby pomyselnú hrubú čiaru ze niečím čo bolo, na druhej strane zase načneme niečo úplne nové a takpovediac nepoznané - ideme na vysokú, nový priatelia, nové prostredie, kopa zmien... tak prečo o tom niečo nenapísať? Hm..?
Neviem či je to tým, že už viac ako pol roka si nebrúsim nechtíky o klávesnicu pri blogovaní a prejavujú sa abstinenčné príznaky, ale akosi odrazu som dostala chuť písať, blogovať, zapriahnuť do toho pár skvelých (ex)bloggerov ale aj nováčikov a začať niečo nové.
Lebo aj keď matury a rozlúčka so strednou urobili akoby pomyselnú hrubú čiaru ze niečím čo bolo, na druhej strane zase načneme niečo úplne nové a takpovediac nepoznané - ideme na vysokú, nový priatelia, nové prostredie, kopa zmien... tak prečo o tom niečo nenapísať? Hm..?
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)