alebo: Matúš dlho nič nenapísal, teší sa z tohto blogu a využíva príležitosť na podanie najčerstvejších správ.
Budím sa 5:40 na budík, ktorého melódia je jedna z najnepríjemnejších. Keby to neboli The Subways a ich You Got Me, už dávno by display môjho mobilu bozkal stenu izby v predsmrtnom kŕči.
Vydriapem sa z postele a zbehnem do kúpelne. V kuchyni zistím, že mi došlo mlieko a tak na raňajky cereálie nebudú. Neberiem to ako signál a dávam si grécky jogurt s jahodami a čučoriedkami (nie, nežijem si tu posh, toto je výnimka). Navlečiem sa do bielej košele, uviažem si skinny kravatu, k tomu sveter a opúšťam dom.
O dve hodiny neskôr sedím v klimatizovanom ofise, počúvam reči ruskej managerky, nejakého mudrlanta z Floridy a slovenského uberšéfa o tom, akú skvelú prácu vykonal tím za posledný týždeň (či mesiac, či koľko), aký je ďalší plán a k tomu ako bonus aj zopár rád a tipov.
Potom mi poľský (možno budúci) kolega vysvetľuje, čo by bolo nápľňou mojej potencionálnej práce pre ich spoločnosť, čosi ako malé školenie. Korunované je to rozhovorom s ruskou managerkou, ktorej asistuje slovenská asistentka (milé ryšavé dievča z Galanty, ktoré študuje na londonmet, univerzite, ktorú začnem robiť aj ja). Ruska exemplár sama o sebe.
Z tohto stretnutia/interview/trainingu (whatever) odchádzam s viac než zmiešanými pocitmi. Potrebujem sa ukludniť a porozmýšľať, to všetko pred druhým interview. Našťastie mám tri hodiny čas a tak končím v kaviarni s obrovským latte a miniatúrnym čokoládovým koláčom. Čítam Kerouaca a pomaly sa dostávam do normálu.
O pol tretej sa pozbieram, opláchnem si tvár na trochu pochybne vyzerajúcom záchode a bežím na druhé stretnutie. V podstate to bol jazykový test z češtiny, ktorý má zistiť, či mám dostatočné znalosti a schopnosti pracovať na lokalizácií hier z angličtiny do češtiny. Spolu s Nemcom, Francúzom a Rusom (či kým to vlastne) píšem test v ofise vo finančnom centre Londýna, na ktorého týždenný nájom by mi nestačila asi ani dvojmesačná výplata. Nevermind.
O hodinu a pol neskôr s prázdnou hlavou a nie úplne zlým pocitom opúšťam recepciu šesť razy väčšiu ako moja izba a hľadám si cestu k autobusu, ktorý ma dovezie naspať domov.
Pri dverách zo zeme dvíham obálku zo školy so všetkými informáciami potrebnými pre začínajúcich študentov, lognem si z brusnicového tescodžúsu a otváram Skype na chat s bývalou kolegyňou. Preberiem s ňou detaily zajtrajšej narodeninovej party. Presne o štvrtej na Finsbury park.
Čaká ma varenie večere, upratovanie izby, možno sprcha a spánok. Zvyšok zajtra. Ako vravím, just another day in London.
Prihlásiť na odber:
Zverejniť komentáre (Atom)
7 komentárov:
jeee hned by som ta sla pozriet :) ako sa ti vodi a tak.. ale konstalacia hviezd nejako nesedi a tak mi to nechce vyjst.. ale ved raz, neboj sa.. :-P
(ein bisschen zmateny komment ale vies ako je u nas brutalne teplo??)
no teda, matusko, takto nejako som si ta tam predstavovala:) ...a podavaj pravidelne spravy, ok?
neboj sa, budem. ale aj ty napis o sebe! nejaky poriadne stavnaty clanok:)
matus: obdiv... akoze obdivujem ako si sa tam dokazala aklimatizovat a prejst na taky samostatny sposob zivota... ak ta pridem pozriet, budes ma tusim vodit za ruku ako stratene kacatko :)
sorry, to malo byt dokazal.... po taborovom dni to cloveku obcas nevyda :)
keby si nenapisala, tak si preklep ani nevsimnem.
vsetci vravite, ze aky som dospely a samostatny, len ja sa tak stale necitim. len si to nejako uvedomujem...
no vies, ja len ked si predstavim, ze by som zrazu bola sama v nejakej cudzej krajine a mala by som si zabezpecit byvanie, pracu, jedlo... proste ja by som sa tam stratila... o tyzden by nasli moje telo plavat v temzi, kde by som sa urcite nestastnou nahodou utopila...
Zverejnenie komentára