Dnes si spomínam

Začína to vstávaním skoro ráno- áno, samozrejme, Janka je ráno veľmi spomalená a preto potrebuje neuveriteľné množstvo času, aby sa dostala do ako-tak prebudeného stavu (k čomu nemálo dopomôže jej ranné kakauko). A potom kam? Jasné, že na tábor- sme radi, že vás môžme privítať na neviem koľkom ročníku letného prímestského tábora v Pastoračnom centre na Šípku. Ale nie sú to tábory, na čo spomínam... je to skôr prechádzka opačným smerom, výlet do školských čias... koľkokrát som prešla po vale :D a ako som na to vždy nadávala...
No, nebudem predstierať, že o siedmej-ôsmej nejako veľmi rozmýšľam. Všetko mi vyšumí z hlavy keď prídem do centra a čaká ma- prekvapivé, nie?- kuchyňa, ktorú mám tak trochu na starosti. Viete, aby deti mali čo papať a piť. Ale opäť je tu niečo neuveriteľne známe- nestihla som raňajky, až okolo pol desiatej bolo dosť času... hmmm, tie naše veľké prestávky, to bolo niečo...
Pracujeme, umývame poháriky, krájame rožky, usmievame sa pri okienku.... nosíme veci, oslovujeme deti... ACH! Jasné! Takže dnes som to mala mať tú autoškolu... hmmm... nestíham... treba zavolať Ferovi, ako inak... to bývali hodiny fyziky... tam neexistovala stredná cesta, buď sme sa úplne offli, alebo (čo sa mňa týka) sme sedeli s otvorenými ústami... a tie naše diskusie... ani to nemohlo byť inak, keď v lavici pred nami sedeli gél, žehlička a natáčky... ktovie prečo mám zrazu strašnú chuť ísť si zahrať tenis, veď my s Lupe sme boli vždy športovo založené :)
Poobede prídem unavená domov... a sestra má v izbe publikácie ako: Zmaturuj zo slovenčiny, Maturita zo slovenčiny, Nová maturita z nemčiny... Toto všetko už máme za sebou, no nie? Jeden je v Londýne... ďalšia v Prahe... iná v Nemecku... niekto sa chystá do Bratislavy... my lenivci (a okrem toho aj nezodpovedno-ľahostajní ľudia) do Nitry... ale tých osem rokov nás drží pokope. Aspoň tak trochu... aspoň vnútri.
No a keď takto o 10 rokov našetrím zo skromného zisku textára neznámej, ale skvelej rockovej kapely dosť peňazí, zaletím si do Londýna... a možno ten človek, na ktorého budem vyvaľovať oči v kaviarni, mysliac si, že konečne vidím pravého Londýnčana, bude mať priezvisko s h na konci... a keď ma zrazí londýnsky autobus (pri fotení, samozrejme, nedávam pozor) tak ma vezmú do nemocnice a tá šarmantná doktorka, čo mi bude naprávať kosti bude mať na nejakej novej verzii anglického pokecu nick Lupe... a keď sa rozhodnem navštíviť opäť raz Europarlament, tak ten slovenský preklad bude podaný známym hlasom jednej kučeravej slečny v tmavomodrom kostýme, o ktorom sme kedysi snívali... a ja prídem domov, ľahnem si a v hladine alfa (tesne pred zaspatím, tam, kde ma vždy napadnú tie najlepšie veci) si pomyslím to, čo som si myslela celých osem rokov: Sú proste super :)